Zápecnícky pecník

Vždy som bola presvedčená, že kto ovláda umenie upiecť dobrý chlebík, ten je dokonalá gazdinka. Asi to máme v génoch od čias, keď pečenie chleba raz za týždeň bolo takmer nutné na prežitie, keďže chlieb a zemiaky boli základom každodenného jedálneho lístka. Tak matky, staré matky, dcéry a nevesty piekli - voňavý, nadýchaný, životodarný chlebík s chrumkavou kôrkou. Presne taký, aký sa mne v živote upiecť nepodarí. Viem to, skúšala som to. Dvakrát.
Našťastie aj pre nás zápecnícke gazdinky, čo sa radšej povaľujú za pecou ako postávajú pred ňou, je tu riešenie. A nemyslím tým automatické pekárničky. Máme predsa domácu bohyňu Nigellu a jej geniálne jednoduché recepty. Zápecnícky peceň chleba je jedným z nich.
200 g fakt kvalitného müsli s vysokým podielom ovsených vločiek
325 g celozrnnej múky
jedno 6-gramové balenie sušeného droždia (ja kupujem alnatura v drogérii DM)
1 lyžička soli
250 ml mlieka
250 ml vody
V miske zmiešame suché prísady - müsli, múku, droždie a soľ, pridáme mlieko a vodu (nemali by byť studené ale izbovej teploty, nech droždie pekne môže pracovať), poriadne premiešame, ak sa nám chce zapínať mixér, ak napríklad máme nový a chceme vyskúšať čo všetko dokáže, môžeme aj prehniesť hnetacími metličkami. Malo by to mať konzistenciu hustej ovsenej kaše - porridge. Hovorí Nigella, prihláste sa, kto si robíte porridge na raňajky.
Zmes vykydneme do vymastenej alebo silikónovej chlebíkovej formy. Vložíme do studenej rúry, zapneme na 110° stupňov a necháme 45 minút podkysnúť.
Po uplynutí tejto doby zvýšime teplotu na 180° a pečieme ďalšiu hodinku. Mal by mať peknú hnedú kôrku a mal by byť prepečený. Vyklopíme z formy a necháme na mriežke vychladnúť. Aj napriek tomu, že je to hutný chlebík, keď po ňom poklopeme, by mal znieť duto. Ak sa nám zdá nedopečený, môžeme ho ešte šupnúť do trúby (aj bez formy).
Ja si doňho dávam müsli, ktoré obsahuje aj trochu sušeného ovocia, je potom ideálny na dlhé lenivé víkendové sladké raňajky.

Radovánky liptovskej ženičky

Ľudia na okolitých lúkach, ktorí sušili seno, stáli s hrabľami v rukách a rehotali sa ako šialení. My dve s kamoškou Ľubou na jednom bicykli, Ľuba pedálovala a pritom sa snažila zhodiť z nosiča vrecko so starým chlebom, ja som riadila a pritom vrieskala – „Hraj na tie nohy, lebo nás zožerú!“ Mali sme po jedenásť rokov, boli prázdniny a my sme išli Ľubinej babke zaniesť starý chlieb pre sliepky. Viezli sme sa pomedzi lúky a na jednej sa páslo také menšie stádo oviec, asi tucet. Zrejme zacítili chlieb, alebo čo a rozbehli sa za nami. Úspešne sme ich unavili a ušli im, aj náklad sme udržali, ale v tej hystérii sme prišli o poznanie, čo by taká ovca urobila, keby nás dobehla. O husi už svoje viem.


Z oviec teda fóbie nemám, ešte to, ale na tú spanilú jazdu spomínam, keď obdržím každoročne obligátnu výslužku zo zabíjačky, šunku. Nie takú tú varenú blbosť, čo predávajú nakrájanú na plátky v supermarkete, ale bravčový orech, nasolený , následne zaúdený a náležite vysušený. Zakaždým utriem slinu, hoci by som si tak rada odpidlikala kúštiček a niekde v kľude zjedla s čerstvým mäkkým chlebom, chrenom s jablkami a zapila pohárom Radegastu originál, no disciplína musí byť. Nemala ju jedna žena zo susedstva, kúpila si hriešne drahú salámu a chcela ju sama zjesť. Zamkla sa v špajzi, napučila sa salámou, ale nebolo jej dopriate, saláma jej zabehla a ona sa v tej zamknutej špajzi zadrhla. V duchu hesla – od čoho dochnú muchy, nemusím ja – šunku pekne skryjem. Do chlebového cesta.

Chlieb nepekávam bežne, no o to radšej. Keď sa mi podaril prvýkrát, pochytil ma ošiaľ a pekávala som ho dvakrát do týždňa, ale ako mi vravel starký – to ťa prejde, ako psa motor. A naozaj. Keď sa u nás pečie chlieb, dal by sa použiť podmaz – Radujme sa, veseľme sa, najeme sa zajtra mäsa.



Môj základný recept na chlieb znie:



1 kilo hladkej múky obyčajnej, nešpeciálnej
3 stredne veľké zemiaky uvarené v šupke
1 polievková lyžica rasce
3 polievkové lyžice octu
1 polievková lyžica soli
2 deci mlieka
1 kocka droždia – 2 deká, štipka cukru




Vo vlažnom mlieku osladenom štipkou cukru rozdrobíme droždie, keď sa podvihne, vylejeme ho do misy s múkou, postrúhanými varenými zemiakmi, rascou, octom a soľou. Vymiesime. Keď si myslíme, že už je vymiesené, miesime ešte desať minút, cesto musí voňať prísľubom chleba. Ak vám to nič nehovorí, je čas prestať jesť Knäckebroty. Necháme vykysnúť na teplom mieste, prikryté čistou utierkou.

Vykysnuté cesto rozvaľkáme na veľkosť šunky, ktorú chceme do tohoto cesta zabaliť. Na spojenie cesta môžeme použiť rozšľahané vajíčko a celý polotovar kladieme spojmi na plech. Keď chlebík chytí prvú kôrčičku, potierame ho vlažnou vodou, aby nepopraskal. Ja začínam piecť pri 180°C, postupne teplotu znižujem, dopekám pri 100°C.

Pečieme to zásadne neskoro večer, zatvorení v dobre vetranej kuchyni, inak nás spolubývajúci napadnú a budú požadovať ihneď koštovku. Tu je reálna hrozba „zarútenia sa“ – nevoľnosť od zhltania horúceho. Preto pod rúškom noci pripravíme, ráno zahviezdime. Podávame s chrenom s jablkami, naň nemám recept, robím to od oka – postrúhané jablká, chren, citrónová šťava, trochu cukru, trochu soli. Dľa chuti sa tomu vraví.

Pripomína vám to veľkonočné raňajky? Tak ovce v úvode splnili misiu.