Paradajkový paradajs

Paradajky sú ďalšia dobrota, bez ktorej si neviem predstaviť toto leto a neviem sa ich dojesť. Konzumujem ich ku všetkému, takmer trikrát denne, surové, uvarené, usušené aj upečené. Nedávno som navštívila moju tetu Júliu a zo všetkých opulentných dobrôt, ktoré mi servírovala, som najviac vychvaľovala paradajky z jej vlastnej záhradky. Z nejakého dôvodu to nepovažovala za kompliment, ale neviem prečo, keďže sú jej najväčšou zásluhou, lebo ich vypestovala vlastnými rukami, s láskou a v pote tváre. Fakt boli úžasné. Sladké a šťavnaté. (Zdravím tetu Júliu - tá zapekaná plnená tekvica, tiež zo záhradky, šliapala paradajkám tesne na päty.)
Nedávno som browsovala múdre zdroje a dozvedela som sa, že paradajka vlastne patrí medzi ovocie, pre kulinárske účely však môže byť klasifikovaná ako zelenina, pretože sa pripravuje spôsobom ako zelenina. Tiež pre daňové účely je to zelenina, rozhodol o tom americký súd, pretože na dovážanú zelenu, narozdiel od ovocia, sa daň platila. Paradajka má pôvodnú domovinu v Južnej Amerike, k nám do Európy ju doviezol buď Hernán Cortés alebo Krištof Kolumbus, ale to nám môže byť jedno, kto to bol, zaplaťpánboh, že nám to pomo d’oro - zlaté jabĺčko, doviezol.
Aspoň si z neho môžeme urobiť tento parádny paradajkový koláč:

Budeme naň potrebovať:
krehké cesto (250 gr hladkej múky, 125 gr masla, pivo alebo vajíčko, vieme urobiť aj o polnoci)

cca 120 gr paradajkového pesta, ktoré si vyrobíme tak, že zmixujeme jednu fľaštičku sušených paradajok aj s nálevom - cca 120-140 gr čistej hmotnosti, 2 strúčiky cesnaku, tymián a trochu olivového oleja, ak bolo málo v sušených paradajkách)

250 gr mascarpone alebo nátierkového masla
15 gr strúhaného syra typ parmazán
kozí syr (nemusí byť, ale s ním je to oveľa lepšie)
2 žĺtky
3 podlhovasté mäsité paradajky z trhu (ak nemáte podlhovasté, môžete ľutovať, ale dajú sa použiť aj obyčajné guľaté) - nakrájané na plátky.
tymián, soľ, čierne korenie (posekaná mladá cibuľka)

Rúru predhrejeme na 190°C. Cesto vyvaľkáme na veľkosť formy, okraje zdvihneme, nech máme na koláč misku, čo tú dobrotu drží pohromade.
Pesto, mascarpone, syry a žĺtky zmiešame. Zmes namažeme na koláč. Pokladieme plátky paradajok do pekných kruhov. Osolíme, okoreníme a posypeme tymiánom a cibuľkou (nemusí byť, ale s ňou je to ešte lepšie).
Pečieme cca 40-45 minút.
Zmizne za zhruba rovnaký čas.


Ak máte veľa paradajok, napríklad zo záhrady, môžete si urobiť aj vlastné (polo)sušené paradajky do pesta. V časopise Apetit som našla recept:
Paradajky rozpoľte, vyberte semienka. Pokvapkajte olivovým olejom, posypte tymiánom, soľou (pomôže uvoľniť vodu), čiernym korením a štipkou cukru. Pomaly sušte v rúre na 110°C cca 6 hodín.
Nemám to vyskúšané, ale vyzerá to lepšie ako Nigelline sušené paradajky, pretože ona rozohreje poriadne rúru, ale keď do nej strčí paradajky, tak ju vypne a nechá tak celú noc. Skúšala som, moc sa nevysušili.

Ak budete robiť pesto do koláča z takýchto podomácky sušených paradajok, treba pridať viac oleja, cca 4 lyžice.

foto: Veronika K.

Koláč pre Thelmu a Louise

Od rôznych ľudí sa učíme rôzne veci. Napríklad od najbližších priateľov - od niektorých sa naučíme uvariť skvelé jedlo, niektorí nám ukážu cestu k skvelým knihám či filmom, niektorí nám ukážu aký je to pocit cítiť nôž v chrbte a potom sú tu ešte tí zvláštni priatelia, čo nám ukážu ako si život užiť naplno, ako sa len dá, do dna, aj s tou raňajšou opicou.
Za všetko vlastne mohli Thelma a Louise. S kamarátkou posledného menovaného druhu sme si tento film pozreli a rozhodli sa, že pôjdeme do sveta. Asi rok sme šetrili (a veľa papali, aby sme vyrástli a mohli do toho sveta vyraziť, čo sa nám podarilo, aj keď sme vyrástli najmä do šírky.). A potom sme vyrazili. Autobusom do Sofie a odtiaľ stopom do Grécka. Tam sme sa potĺkali celý mesiac, od pláže k pláži, ráno sme otvorili mapu, náhodne sme do nej zabodli prst na miesto, kam by sme sa večer mohli dostať a vyzeralo dosť zaujímavo, ale ak sa nám to nepodarilo, vôbec nám to nevadilo. Zoznamovali sme sa s ľuďmi, popíjali frapé a veľa veľa sa plážovali a kúpali v mori. Spávali sme kade-tade, hocikde, jedli tzatziky a suvlaki, alebo len chlieb s olivami a syrom a spoznávali krajinu, históriu a všetky krásy, ktoré nám mohla ponúknuť. Podotýkam, že narozdiel od Thelmy a Louise sme pri tom za sebou nezanechávali žiadne mŕtvoly. Ale aj tak to bolo najlepšie leto aké som kedy zažila.
Nedávno som bola u tejto kamarátky na návšteve a zo svojej záhradky mi darovala veľkú cuketu. Upiekla som z nej koláč - na pohľad nenápadný, nezaujímavý, blonďavý a mäkký ako Thelma, ale keď ho ochutnáme, náhle nás prekvapí zaujímavou a pikantnou príchuťou kozieho syra.

Cuketový koláč s kozím syrom

Urobíme si krehké cesto - pre zopakovanie: 250 gramov hladkej múky zmiešame so 125 gramami povoleného masla, urobíme mrveničku, spojíme jedným vajíčkom alebo deci svetlého piva, ktoré lepí lepšie ako vajíčko. Odložíme do chladničky, aby stuhlo a lepšie sa nám vaľkalo.
Na náplň budeme potrebovať.
500 gramov cukety alebo cukiet, väčšinu nastrúhame, jednu malú alebo kus veľkej si necháme
trochu masla
4 vajíčka prešľahané vidličkou
280 gr šľahačkovej smotany
140 gr kozieho syra
bylinky, soľ a korenie na dochutenie
Nastrúhané cukety, okrem tej nenastrúhanej, posolíme, dáme na sitko a necháme odkvapkať aspoň polhodinku. Môžeme aj vyžmýkať rukou. Cuketu, čo sme si nechali, pokrájame pozdĺžne na veľmi tenké plátky, osolíme a necháme vypotiť.
Rúru predhrejeme na 180°C. Cesto rozvaľkáme, vystelieme ním koláčovú formu, dôkladne popicháme vidličkou, prikryjeme papierom na pečenie a suchými fazuľami a 10 minút predpečieme. Vyberieme, potrieme trochou vajíčka a ešte pečieme 5 minút.
Medzitým rozohrejeme maslo na panvici, opečieme cuketové plátky. Odložíme na tanier. Opečieme aj nastrúhanú cuketu, preložíme do misy, zmiešame s vajíčkami, smotanou a bylinkami, dochutíme soľou a korením.
Cuketovú zmes rozložíme na predpečený korpus, pokladieme kozí syr. Navrchu ozdobíme opečenými cuketovými plátkami, ľahko ich zatlačíme do náplne. Pečieme asi 40 minút dozlatova.


Podávame spolu s plánmi na letnú dovolenku.

Koláč na privolanie jari

Cítime ju vo vzduchu. Ešte nie je celkom isté, či si to len nepredstavujeme, lebo želanie býva často otcom myšlienky, v tomto prípade aj matkou a celou rodinou. Znova ju cítiť v jarnej pôde, keď sa vraciame nočným parkom z pravidelného piatkového pivka. Slnečné dni ešte budú zahnané neprívetivými mrazivými. Ešte nás môže prekvapiť náhla a neželaná snehová nádielka. Ale všetci už netrpezlivo dúfajú, že sa tak nestane.
A potom si zájdeme na trh a tam objavíme prvé lastovičky z jarnej záhradky: jarnú cibuľku, jarný cesnak, mladý špenát, pažítku, redkvičky. Aj keď je nám jasné, že sú to skleníkové produkty, nesmierne sa potešíme. Lebo počíta sa aj nádej. Všetko to nakúpime a napečieme si z toho koláč, ktorým budeme privolávať jar.

Na načisto jarný koláč budeme potrebovať:
krehké cesto (štvrť kila hladkej múky, 125 gramov masla, pivo alebo jedno vajíčko. Zamiesiť. Stále rovnako a stále dobre.)
lyžica masla alebo olivového oleja
4 vajíčka
150 ml šľahačkovej smotany
100 gramov mascarpone (ja som nahradila hustou kyslou smotanou, pôvodne som chcela použiť creme fraiche ale nezvládla som časovú logistiku. Smotana fungovala dobre)
veľký zväzok pažítky
4 jarné cibuľky
1-2 strúčiky cesnaku alebo jarný cesnak
iné jarné bylinky - jarný špenát, žerucha, medvedí cesnak a podobne

Urobíme krehké cesto, necháme stuhnúť v chladničke. Rozvaľkáme, vyložíme ním klasickú formu na quiche so zúbkovaným okrajom alebo roztváraciu tortovú formu (koláč na obrázku je z polovičnej dávky surovín a tak som použila menšiu formu). Popicháme vidličkou. Necháme opäť stuhnúť v chladničke.
Rúru predhrejeme na 200°C.
Na lyžici masla alebo oleja opečieme nasekanú cibuľku, cesnak, krátko osmahneme. Odstavíme a vmiešame všetky ostatné bylinky. Niekoľko si môžeme nechať na ozdobu. Ale nemusíme.
V inej miske premiešame vajíčka, šľahačku a smotanu či mascarpone. Osolíme a okoreníme.
Bylinky rozložíme na cesto vo forme, zalejeme vajíčkovo-smotanovou zmeskou.
Formu môžeme dať na plech a necháme upiecť až kým povrch nezozlatne a náplň nespevnie - asi 35 minút.

S chuťou zjeme a kričíme: Príď jar príď.

Slepačí úlet

- Videla si Slepačí úlet? - spýtal sa ma kedysi dávno môj americký kamarát James.
- Nie, veď to je nejaká animovaná blbosť pre deti. Nie? - začudovala som sa.
- Áno, ale je to strašne vtipné. A predstav si - hrajú tam slepice so zubami - takmer sa zadúšal od smiechu.
To ma zaujalo, lebo hoci bol James Američan, mal dosť dobrý vkus, pestovaný aj jeho dlhoročným pobytom v Európe. Išla som sa teda pozrieť. Naozaj to bolo vtipné - banda slepíc žije v lágri za ostnatým drôtom (na dvore za domom) a keďže už majitelia na nich nezarábajú tak dobre ako doposiaľ, lebo začali znášať menej vajec, rozhodnú sa nahádzať ich do obrovského stroja na kuracie koláče. Jedna z nich, Ginger, rebelka, odjakživa sa snažiaca utiecť, sa im pokúša vysvetliť, že pohodlie, ktoré majú a stály prísun bohatej stravy, sú len dočasné a čaká ich tvrdý osud. Preto musia utiecť. Nuž, ale skúste prehovoriť kŕdeľ slepíc. Možno si naozaj nezaslúžia nič iné, ako skončiť v koláči.

Napríklad v takomto kuracom koláči, na ktorý budeme potrebovať:
1 lyžica oleja
1 kg vykostených kuracích stehien nakrájaných na malé kocky
1 väčší pór nakrájaný na kolieska
hrsť tymiánu
strúčik-dva cesnaku
3 lyžice hladkej múky
80 ml vody
125 ml kuracieho vývaru
125 ml mlieka
250 gr krehkého cesta
250 gr lístkového cesta
1 rozšľahané vajíčko
soľ, korenie
Krehké cesto si kúpime alebo urobíme z 250 gr hladkej múky, 125 gr masla a deci piva. Necháme zabalené v chladničke odpočívať, kým naň príde rad.
Rozpálime panvicu, nalejeme olej, popražíme pór, pridáme tymián a pretlačený cesnak a na malom plameni popražíme. Pridáme mäso, osolíme a okoreníme a popražíme do biela. V miske zmiešame múku a vodu, poriadne rozmiešame. Na panvicu prilejeme vývar, mlieko a nakoniec múku s vodou. Varíme až do zhustnutia, za stáleho miešania, kým sa nevytvorí jemná bešamelová omáčka. Necháme úplne vychladnúť (horúca plnka by rozmočila cesto).
Rúru predhrejeme na 220°C. Rozvaľkáme krehké cesto na priemer koláčovej formy, ktorú budeme používať, tak, aby vyložilo aj steny. Prenesieme do formy. Na cesto rozložíme kuraciu zmes, dôkladne vychladnutú. Lístkové cesto rozvaľkáme na veľkosť pokrievky, ktorá prikryje celý koláč. Okraje môžeme potrieť vajíčkom, aby sme obe cestá mohli spojiť. Prenesieme na koláč, dôkladne cestá spojíme. V strede pokrievky vyrežeme malý kruhový otvor, aby mala kade unikať para a môžeme popichať vidličkou. Potrieme vajíčkom.
Položíme na plech, pečieme v rozohriatej trúbe 25-30 minút dozlatova.


Kresleným sliepkam sa nakoniec podarilo utiecť na vlastnoručne vyrobenom lietadle a užívali si slobody až kým nepomreli. Ginger sa zamilovala do kohúta Rockyho, ktorý chvíľu predstieral, že vie lietať, až kým mu na to neprišli, ale nakoniec s ním našla svoje šťastie. A všetky tie animované slepice mali naozaj zuby.
Nuž, ale také veci sa dejú iba v rozprávkach. Vaše kura iste nebude vykrikovať, že nechce byť koláčom, lebo mu nechutí tá omáčka. Takže si svoj koláč spokojne upečte. A keď ste si ho upiekli, tak si ho aj zjedzte.

Koláč z Juhoslávie

V Juhoslávii som nikdy nebola. Nemám žiadne vtipné príhody o zháňaní devízových doložiek ani strašidelné historky o podrobnej colnej kontrole celého autobusu. Nemám žiadne zážitky s deravými nekvalitnými nafukovačkami zalepovanými záplatami na bicyklové duše. More som videla prvýkrát niekedy okolo dvadsiatky, bolo to vo Walese a bolo rozbúrené a počasie bolo nevľúdne studené a zamračené, ale aj tak na mňa urobilo veľký dojem. Aj bez nafukovačky. Či nafukovania.
Svoje detské socialistické letné prázdniny som trávila u starej mamy na Liptove, kúpali sme sa len v plechovej vani na sieni za domom, ráno sme si hadicou napustili príšerne studenú vodu a potom sme pol dňa museli čakať, kým sa trochu zohreje a mohli sme sa tam všetky tri sesternice nastrkať, čľapkať a skúšať, či sa dá potápať s lyžiarskymi okuliarmi (dá, ak vám nevadí voda v očiach). Za domom sme si stavali stany z diek natiahnutých na drevenú kozu, po ktorej behali ucholaky a my sme sa navzájom strašili, že nám vlezú do ucha a prepichnú bubienok. Kradli sme družstevný hrach a kukuricu, naháňal nás potom družstevný pes a my sme sa pred ním schovávali do stohov sena, ktoré sme volali baby. Proste čistá vidiecka romantika a rozkoš.
Ale nevadí, že nemám žiadne spomienky z Juhoslávie. Mám aspoň recept na koláč z Juhoslávie a pochádza od sesternice, ktorá sama prebehla domov, keď nás naháňal družstevný pes a nám pred nosom zabuchla bráničku. Teraz naháňa po dedine s varechou vlastnú dcéru, ktorá je celá po nej.
Na koláč z Juhoslávie potrebujeme:
cca 500 ml mlieka
40 g droždia
3 lyžice krištáľového cukru
600 g polohrubej múky (v koláči na obrázku bola časť múky nahradená celozrnnou)
2 lyžice soli
100 ml oleja
Na krém:
200 g masla
2 žĺtky
2 lyžičky soli
150 g strúhaného syra

Z uvedených surovín sme pochopili, že ideme piecť slaný koláč. Uvedené množstvo sa mne zdá príliš veľké a tak ho robievam z polovičnej dávky.
Je to koláč kysnutý, takže najprv si urobíme kvások. Nebojíme sa, nie je to nič zložité, ako sme si mysleli keď sme ho robili prvýkrát a museli sme mať na telefóne pol ženského príbuzenstva. Základom je, aby boli všetky suroviny izbovej teploty, kvasniciam sa páči v teple a vtedy najlepšie pracujú. Asi deci mlieka zohrejeme tak, aby bolo vlažné ale nie vriace, to už kvasniciam nevyhovuje (zistíme namočením prsta). Drožie musí mať izbovú teplotu. Rozmrvíme ho do mlieka, spolu s cukrom. Necháme podkysnúť, najlepšie na teplom mieste - v zime napríklad na radiátore, v lete na slniečku.
Keď vykysne, zmiešame múku, soľ, olej a kvások a postupne pridávame mlieko (nemusíme spotrebovať všetko) tak, aby sme vypracovali hutné cesto. Poriadne ale fakt poriadne premiesime. Ja to robím rukou, aj keď to bolí, asi som to podedila od predkýň. Ale dá sa aj mixérom. Cesto necháme vykysnúť opäť na teplom mieste, trvá to cca 30-40 minút.
Medzitým si urobíme krém: zmäknuté maslo vymiešame so žĺtkami, osolíme a primiešame strúhaný syr. Kto má rád cesnak, môže si ho pridať tiež.
Rúru predhrejeme na 180°C.
Ak robíme z celej dávky, cesto si rozdelíme na dve časti, aby sa s ním lepšie pracovalo. Obidve časti postupne rozvaľkáme na pomúčenej doske, potrieme krémom. Stočíme do závinu, krémom potrieme aj napovrchu a posypeme korením - červenou paprikou, rascou, sezamom, bylinkami - podľa chuti.
Nakrájame na väčšie kusy. Pečieme nastojato na suchom plechu do zlatova. Maslo v plnke sa môže roztopiť a roztiecť po plechu spolu so syrom, máme bonus - pripečený syr z plechu.

Letná obmena plnky s cuketou a cibuľou:
1 veľkú (môže byť aj červená, urobí peknú farbu) cibuľu a 1 stredne veľkú cuketu nakrájame nadrobno, opražíme na troche olivového oleja do zmäknutia, osolíme, okoreníme, pridáme za hrsť nasekanej pažítky a petržlenu, prípadne iných byliniek, ktoré nám chutia. Rozložíme na rozvaľkané cesto namiesto pôvodného maslového krému. Zavinieme, nakrájame na kusy, pokladieme rezom na plech, každý posypeme strúhaným syrom. Upečieme.
Uvedené množstvo je na polovičnú dávku cesta, ak robíme z celej dávky, použijeme dve menšie cukety alebo jednu veľkú.


Po prvom prečítaní receptu som si nevedela predstaviť, čo to vlastne bude, a vyšli mi z toho žemličky plnené syrom, výborné k dobrým pomazánkam a k vínku alebo iným alkoholickým nápojom. Cuketové sa výborne uplatnili aj na grilovačke, ako príloha k mäsu a iným dobrotám.

Pohanský cuketový koláč

Leto je čas, keď nestačíme rátať pozvánky na rôzne grilovačky, narodeninové oslavy, popíjacie sešlosti a iné záhradné slávnosti, nech už sa konajú pri akejkoľvek príležitosti či zámienke. A ak nás zrovna nikto nepozve, zorganizujeme si ju sami. Nedávno som dostala pozvánku na záhradné mojito a keď som odchádzala, kamarátka mi nabalila plné batohy záhradných prebytkov. A tak som doma mohla rozmýšľať, čo si len počnem s obrovskou cuketou. Z väčšej časti som urobila koláč podľa Ralbovskej. Ale ešte stále jej bolo dosť aj na ďalší koláč. A tak som si spomenula na cuketovo-bryndzový koláč, ktorý raz uverejnila kamarátka na facebooku. Je delikátny.
K jej pôvodnému receptu ja ešte pridávam slaninku, na ktorej cuketku podusím.
Recept uverejňujem v pôvodnom pôvabnom znení.

Jednoduchá záležitosť:
Bryndza (téglik z obchodu alebo identické množstvo cca 200g) vymiešam s trochou smotany na varenie/alebo šľahačkovej a s trochou posekanej petržlenovej vňate. Ja to robím ručne, ale dalo by sa aj ponorným mixérom.
Mladú cuketu (nie dvojkilový kyjak, ak sú malinké, tak dve) pokrájam v šupke na kúsky a podusím na olivovom oleji s cibuľkou do polomäkka (dokončí sa v rúre). Solím len trochu (bryndza je slaná), dám trošku čierneho korenia a čerstvý tymián. Kvôli farbe na špičku noža kurkumy.
V okrúhlej nízkej forme na koláč urobím z časti lístkového cesta spodnú vrstvu s vyhrnutými okrajmi. Na ňu dám vychladenú podusenú cuketu a zalejem bryndzou. Na to položím horný kruhový diel lístkového a spojím ten dekel s okrajmi na bokoch. Kto má na to nervy, nechá si navrch kus cesta na tú takú ozdobnú mriežku alebo iné výzdoby. Ja to len potriem vajíčkom a posypem bielym sezamom. dám do trúby na 30 min na 180 stupňov.
Podávam teplé, chutí to lepšie.

Verzia v krehkom ceste bez dekla, vhodná aj na rýchly pracovný obed.

Kto neje olivy, nie je dobrý človek

Tvrdil to aspoň jeden môj bývalý frajer, s pomerne vážnym výrazom v tvári. Najprv nás tým názorom načisto ohromil, potom pobavil, hlavne keď neprestal s presviedčaním celej prítomnej spoločnosti, že je to naozaj tak. A trval na svojom, aj keď som sa ho opýtala, že či to, že mám rada iba zelené olivy, zo mňa robí iba napoly dobrého človeka. Keď tak nad tým rozmýšľam, možno sme sa preto rozišli, že nie som dobrá celým svojím srdcom. Alebo som neniesla olivovú ratolesť dostatočne trpezlivo. Ktovie.
Každopádne si však myslím, že olivy majú jednu z tých chutí, ku ktorej človek dospeje až časom, keď prestane hovoriť fuj na špenát, lebo už zabudne na skúsenosti zo školskej jedálne, a obľúbi si aj chuť plesnivého syra a pravého šampanského. Alebo sa ich proste musí naučiť milovať. Tak ako malý grécky chlapec z rodiny povojnových emigrantov v Československu, v českom filme Podzimní návrat, ktorému dedko Grék povedal, že ak nemiluje olivy, nie je správny Grék. A tak malý Stavros so slzami v očiach sedel za kuchynským stolom s plným veľkým pohárom olív a jedol ich, až kým mu nezachutili. Do rána to zvládol. A obľúbil si ich.
Možno je tu priestor na polepšenie pre nedobrých ľudí. Stačí byť dosť trpezlivý a prekonať odpor a náprava príde. Ak máte vo svojom okolí niekoho, koho by ste radi polepšili, skúste mu napiecť olivovú bublaninu. Alebo ju napečte len tak - ľuďom, ktorí majú nadhľad a obľubujú dobré vínko. Lebo k nemu sa hodí najviac.
Na olivový koláč potrebujeme:
80 gramov hladkej múky
1 konzervu sardiniek
2 vajíčka
250 ml mlieka
100 gramov nahrubo postrúhaného syra, kvalitného
350 gramov olív

Pri nákupe olív dávame pozor na gramáž na konzervách - sú tam dva údaje - jeden s nálevom jeden bez. Aby sme sa nedobehli a nemali olív do koláča málo. Je to trapas, môžete mi veriť.
Môžeme zakúpiť aj olivy rôzne - podľa toho, ktoré máme najradšej a pomiešať zelené a čierne, prípadne rôzne náplne, pekne to vyzerá. Radšej treba kupovať v skle alebo plechovke, sú kvalitnejšie. Pred použitím dôkladne premyjeme pod vodou, aby koláč nebol príliš slaný.
Rúru prehrejeme na 200°C. Menší plech vymažeme, alebo vyložíme papierom na pečenie. Rozsypeme naň olivy. Sardinky aj s olejom z nálevu, vajíčka, mlieko a múku pomixujeme ponorným mixérom, prisypeme strúhaný syr. Cesto nalejeme na rozložené olivy na plech. Pečieme asi 30-40 minút alebo kým je zapichnuté špáradlo čisté.


Najlepšie sa konzumuje pokrájaný na malé kúsky, podávaný k dobrému vínku. Ušetríme za špáradlá, ktorými by si inak návštevníci museli napichovať olivy z nálevu.
Uvidíte, na akého dobrého človeka vyrastiete v očiach celej spoločnosti. A ak aj nie celého človeka, minimálne na dobrú kuchárku.

(foodstyling and photos by Elenka :)

Fandíme zdravo, chutne, hospodárne

Tak sa našim chlapcom, aj s reprezentačným, aj keď načisto nereprezentatívnym trénerom, raz zadarilo, a to priam svetovo. Ničtozato, že po ďalšom zápase už pravdepodobne budeme baliť kufre domov, ani to nám nezabráni fandiť odušu spasenú a tráviť takmer všetok voľný a veľké kusy pracovného času sledovaním zelenej trávy, futbalu tej hry a toho míče kulatého, veci zákernej.
Nič proti tomu nemám, každý má nejaké svoje záľuby. Aj keď mne futbal nehovorí absolútne nič, neskutočne ma nudí, pretože sa mi zdá nekonečne dlho, kým všetkých dvadsať ľudí (alebo aspoň niektorí) prebehne z jednej strany ihriska na druhú. A nehovorte mi nič o šmírovaní lýtok a zadkov sličných futbalistov, prosímvás, koľkokrát počas toho nekonečne dlhého zápasu ich ukážu tak zblízka, aby si to človek mohol poriadne obzrieť.
Ak už si mám vybrať sledovanie nejakého športu, tak si radšej pozriem hokej. Dvadsať minút sa dá zniesť ďaleko ľahšie ako tridsať, a to aj s prerušovaním, ktoré to na tú polhodinu predĺži, je to oveľa dynamickejšia hra, s častými striedaniami, človek sa nenudí, stále sa niečo deje - keď sa zrovna nehrá, tak sa aspoň pobijú. Dokonca som chodievala fandiť aj na miestny štadión, nesmierne ma zabávala tá dusná atmosféra, v ktorej sa testosterón dal krájať, človek sa bohovsky uvoľnil pokrikovaním neslušných nadávok na súpera a keby sa nezahrial fandením, predávali tam čaj s rumom. A navyše v miestnom bufete piekli jednu z najlepších klobások, akú som kedy jedla.
Na futbalové majstrovstvá sa však vôbec nesťažujem. Naopak - už dávno som nemala toľko voľného času na všetky svoje obľúbené činnosti, ktoré domáci futbalový fanúšik nezdieľa. Človek má kopu voľných večerov na dámske posedenia s klábosením a pohárom vínka, dočíta si všetky zameškané knihy a časopisy a pár šťastných minút môže venovať aj novým kreatívnym receptom, pri ktorých sa zabaví a ešte si šplhne u domáceho fanúšika a jeho tímu pasívnych futbalových povzbudzovačov. Do tejto kategórie môžeme smelo zaradiť aj futbalovú pizzu.
Pizzové cesto môžeme zakúpiť hotové alebo ho pripraviť doma. Nedávno som našla recept a nesmierne ma prekvapilo aké to je jednoduché. Potrebujeme na to:
pol kocky droždia (alebo jedno vrecúško sušeného droždia)
lyžičku cukru a asi deci mlieka na kvások
500 gramov polohrubej múky
5 lyžíc olivového oleja
1 lyžička soli
300 ml. vlažnej vody
Z uvedeného množstva vyjdú cca 4 veľké pizze, ak vám stačia dve pizze (jedna pre fanúšika, jedna pre vás), zmenšite dávky múky na 300 gramov, 2 lyžice oleja a 150 ml vody.
Z droždia, cukru a mierne zohriateho mlieka zarobíme kvások a necháme vykysnúť. Tajomstvo úspechu pri kvásku spočíva v tom, že nepoužijeme suroviny z chladničky, ale droždie by malo mať izbovú teplotu a mlieko môže byť mierne zohriate - ale nie horúce. Kvasniciam sa páči pekne v teplučku. V zime nechávam kvások aj cesto kysnúť na radiátore, tak to robili všetky ženy u nás v rodine, musí to byť správne. V lete nájdem iné teplé miesto. Podkysnutý kvások primiešame k preosiatej múke, zamiešame olivový olej, posolíme a postupne pridávame vodu - tiež by mala byť minimálne vlažná, nie studená (ani vriaca). Cesto rukou dôkladne zamiesime a necháme vykysnúť na teplom mieste.
Bojkovia, lenivci a zaneprázdnené matky vybalia pizzové cesto z obchodného balenia (môžeme použiť aj lístkové alebo krehké cesto).
Cesto z väčšej dávky (500 g múky) rozdelíme nožom na polovicu, jednu polovicu ešte na väčšiu a menšiu časť - futbalovú pizzu urobíme z väčšej časti, aby sa nám tam zmestili obe futbalové mužstvá a nachovali sme všetkých fanúšikov, z menšej časti si urobíme nejakú skvelú pizzu pre seba. Druhú polovicu rozdelíme na dve rovnaké časti - teda celkovo budeme mať štyri pizze. Ak sme robili cesto z menšej dávky (300 g múky), platí rozdelenie na väčšiu a menšiu časť.
Základ na pizzu:
Keďže vyznávame Naozajské Potraviny, nebudeme na pizzu mazať kečup, ale urobíme na ňu parádny paradajkový základ: na troche oleja popražíme malú cibuľu a 2 strúčiky pretlačeného cesnaku, prilejeme 400 gramovú konzervu krájaných paradajok, 50 ml červeného vína, dochutíme oreganom, štipkou cukru, dosolíme a podľa chuti môžeme pridať aj chilli. Povaríme do zhustnutia, malo by to mať takú konzistenciu, aby sa to dalo rozotrieť na pizzu ale nepremočilo to cesto.
Na futbalovú pizzu budeme ďalej potrebovať:
pol kila špenátu - mrazeného alebo živého, 200 gramov nivy, 1 čabajskú klobásku, mozarellu, cherry paradajky, balenie zelených a čiernych olív, 300 gramov kvalitného syra, ja som použila Gorovec zo Zvolenskej Slatiny (s množstvom surovín počítame radšej veľkým ako malým, aby nám zostalo na ďalšie pizze).
Ak máme čerstvý špenát (väčšina ľudí asi používa mrazený, ale ja mám úchylku, že s radosťou nakupujem domáci špenát na trhu), umyjeme ho, podusíme na troche oleja, môžeme pridať aj cesnak. Keď zavädne a odparí sa voda, pridáme namrvenú nivu a necháme rozpustiť. Necháme povariť, aby sa odparila voda, ak je vody príliš, pridáme lyžičku škrobovej múčky.
Rúru rozohrejeme na 250°C a necháme v nej aj plechy, ktoré budeme používať, aby boli zohriate tiež.
Medzitým si nakrájame futbalové mančafty - čeri paradajky na polovice, mozarellu na primerané kúsky, klobásku na kolieska, zelené olivy na polovice. Časť syra postrúhame na jemnom strúhadle, aby sme naznačili deliace čiary na ihrisku a bránky (syr sa pri pečení rozpil, mohol by sa použiť aj tavený ale ja mám proti nemu vážne ideové, chuťové a kvalitatívne námietky, takže som jeho použitie zásadne zavrhla).
Cesto rozvaľkáme na tak tenko ako dokážeme (ale aby sa zmestilo na plech), prenesieme ho na papier na pečenie, ktorý sme si odstrihli podľa veľkosti plechu (obložená pizza sa na plech prenáša hodne ťažko). Rozotrieme paradajkový základ, na to rozotrieme špenátovú trávu zelenú, nakreslíme syrové čiary a bránky, rozmiestnime mančafty. Nezabudneme ani na rozhodcov (tri čierne olivy) - dvaja postranní a jeden hlavný.
Z rozohriatej rúry vyberieme predhriaty plech - tým že sme ho zohriali, pizza bude lepšie upečená do chrumkava. Upečieme na 250°C, trvá to cca 10-12 minút.

Ďalšie možné kombinácie na pizzu sú (nepochybujem, že každý má svoju obľúbenú, ale niektoré klasické):
Margarita: paradajkový základ, mozarella, pokvapkať olivovým olejom, dochutiť bazalkou a soľou.
Paradajkový základ plus: paprika a saláma; pršut a rukola (rukolu pridať až po upečení); olivy, kapary a sardely; slanina, mozarella a bazalka; hríby (a klobáska); špenát, slanina a feta.
Kombinácií je nepreberné množstvo.

Testovací tím fanúšikov futbalovú pizzu zlikvidoval do posledného hráča a spieval na ňu chválospevy, ktorým sa nevyrovná ani najhlasnejšia vuvuzela. A ja som zatiaľ mala pokojný večer s listovaním časopisu Apetít. Lebo ja fandím zdravo (neničím si nervy sledovaním zápasov), chutne (sebe som si urobila pizzu so zvyškami pečeného kuraťa od nedele, olivami, paradajkou a syrom) a hospodárne (šetrím si sily a nadšenie na činnosti, ktoré považujem za dôležitejšie a zábavnejšie).

Fandíme aj hokeju:
Tak som vyššie napísala, že hokej ma baví viac ako fucik a toho sa aj držím. Preto som sa pokúsila k napínavému derby Slovensko-Česko upiecť hokejovú pizzu. Možno nie je tak dizajnovo vydarená ako futbalová, ale zato chutí dobre.

Za základ som si v naivnej predstave, že syr je biely a bielym zostane aj po upečení vybrala pizzu quattro formaggi - pizzu so štyrmi druhmi syra. Čiary na ľade som len jemne naznačila, červené nakladanou kápiou (ktorá sa ale v priebehu pečenia poposúvala), na modré som usporiadala ťažký brainstorming medzi priateľmi na Facebooku, ale žiadna z dobrých rád typu modré lentilky, čučoriedky či modrá špargľa podľa receptu Bridget Jonesovej sa mi na pizzu nehodila. Modré potravinárske farbivo som použiť odmietla. Nakoniec som sa rozhodla pre syr s modrou plesňou. Levická Niva je modrá málo, zakúpila som kvalitnejší plesnivý syr a orezala som z neho len najplesnivejšie okraje, ktoré som nakrájala na tenké pásiky. Zbytok išiel do ďalšej - špenátovo nivovej pizze.
Štyri syry som použila: Volovec a Kaškaval zo Zvolenskej Slatiny (dostať v syrových obchodíkoch, napríklad na trhu), Goudu a Mozarellu. Prvé tri som nahrubo nastrúhala a nasypala na štvrtiny pizze, posledný som nakrájala na kolieska a rozložila na poslednú štvrtinu. Pod to išiel samozrejme paradajkový základ.
Jeden tím je zložený zo zelených oliv zabalených v sušenej šunke (typ jamon serrano z teska), druhý z čeri paradajky a kolieska čabajky položených jedna na druhej. Čierne olivy sú rozhodcovia, dúfam že nikto neočakáva, že budem na ne kresliť biele pásiky.
Komu to hokejový ľad nepripomína, nech použije fantáziu, alebo nech to jednoducho požuje, dnes večer to určite budeme potrebovať.

Zápecnícky pecník

Vždy som bola presvedčená, že kto ovláda umenie upiecť dobrý chlebík, ten je dokonalá gazdinka. Asi to máme v génoch od čias, keď pečenie chleba raz za týždeň bolo takmer nutné na prežitie, keďže chlieb a zemiaky boli základom každodenného jedálneho lístka. Tak matky, staré matky, dcéry a nevesty piekli - voňavý, nadýchaný, životodarný chlebík s chrumkavou kôrkou. Presne taký, aký sa mne v živote upiecť nepodarí. Viem to, skúšala som to. Dvakrát.
Našťastie aj pre nás zápecnícke gazdinky, čo sa radšej povaľujú za pecou ako postávajú pred ňou, je tu riešenie. A nemyslím tým automatické pekárničky. Máme predsa domácu bohyňu Nigellu a jej geniálne jednoduché recepty. Zápecnícky peceň chleba je jedným z nich.
200 g fakt kvalitného müsli s vysokým podielom ovsených vločiek
325 g celozrnnej múky
jedno 6-gramové balenie sušeného droždia (ja kupujem alnatura v drogérii DM)
1 lyžička soli
250 ml mlieka
250 ml vody
V miske zmiešame suché prísady - müsli, múku, droždie a soľ, pridáme mlieko a vodu (nemali by byť studené ale izbovej teploty, nech droždie pekne môže pracovať), poriadne premiešame, ak sa nám chce zapínať mixér, ak napríklad máme nový a chceme vyskúšať čo všetko dokáže, môžeme aj prehniesť hnetacími metličkami. Malo by to mať konzistenciu hustej ovsenej kaše - porridge. Hovorí Nigella, prihláste sa, kto si robíte porridge na raňajky.
Zmes vykydneme do vymastenej alebo silikónovej chlebíkovej formy. Vložíme do studenej rúry, zapneme na 110° stupňov a necháme 45 minút podkysnúť.
Po uplynutí tejto doby zvýšime teplotu na 180° a pečieme ďalšiu hodinku. Mal by mať peknú hnedú kôrku a mal by byť prepečený. Vyklopíme z formy a necháme na mriežke vychladnúť. Aj napriek tomu, že je to hutný chlebík, keď po ňom poklopeme, by mal znieť duto. Ak sa nám zdá nedopečený, môžeme ho ešte šupnúť do trúby (aj bez formy).
Ja si doňho dávam müsli, ktoré obsahuje aj trochu sušeného ovocia, je potom ideálny na dlhé lenivé víkendové sladké raňajky.

Prispaté mafiny

Sedia dva mafiny v trúbe a pečú sa. Zrazu hovorí jeden mafin druhému:
- Fúha, ale je tu teplo, čo?!
Druhý mafin nato vydesene vykríkne:
- Dokelu! Hovoriaci mafin!

Mafiny sú už také - americké, jednoduché, intelektuálne nenáročné, zvládne ich aj malé dieťa a sú obľúbené hlavne u detí všetkých vekových kategórií. Ako tamten vtip. A tiež ako on môžu prekvapiť nečakanou príchuťou či pointou, ktorá aj keď nie je vyslovene vtipná, človeka poteší a tak sa jej môže zasmiať. A preto ich mám rada.
Recepty na mafiny patria k najjednoduchším receptom na svete vôbec. A úplne najjednoduchší z nich je recept na "sleep-in" cheese muffins, teda syrové prispaté mafiny. Tak ako ich robia v meste Dahlonega, v štáte Georgia a propagujú ich pod heslom: sú také jednoduché, že si môžete prispať a aj tak ich budete mať načas hotové.
Tak veru, každá dahlonegská gazdinka v kvetovaných šatách so širokou sukňou, previazaných kvetovanou zásterou vhodne farebne zladenou, s dokonale upravenými vlnitými blond vlasmi a červeným rúžom na šťastne rozosmiatych perách, ako vystrihnutá z 50. rokov, ocení tento recept, keďže si takto zrána nemusí robiť starosti, môže si prispať a aj tak stihne nakulmovať vlasy, narúžovať ústa, nahodiť úsmev, uviazať zásteru a vychystať celú rodinku za každodennými povinnosťami čerstvo upečenými, dokonalými mafinmi.
Takže všetky dokonalé gazdinky pozor - na prispaté syrové mafiny potrebujeme:
1 hrnček polohrubej múky, 1 hrnček mlieka (alebo ešte lepšie šľahačkovej smotany), pol hrnčeka majonézy, 1 hrnček strúhaného syra, prášok do pečiva či sódu bikarbónu. To je základný recept. Môžeme ho samozrejme vylepšovať chutnými prísadami podľa preferencií členov rodiny - napríklad na malé kocky nakrájanou a opečenou slaninkou pre milovanú polovičku, kúskami opraženej klobásky s podusenými šampiňónmi pre mladého šampióna alebo postrúhanou delikátnou cuketou, špenátom či rafinovanými provensálskymi bylinkami pre mladú dámu.
Určite sme už zistili, že čaro spočíva v použití majonézy, ktorá nahrádza vajíčka a tuk čo normálne do mafinov patria. Dokonalá gazdinka si samozrejme majonézu vyrobí sama doma a kúpenskou pohŕda.
Niektoré pekne ručne metlou žĺtky šľahajú vo vopred zohriatej miske, po kvapkách olej prilievajú, v pote tváre počítajú, aby im presne dva údery za sekundu vyšli, potom si vydýchnu, keď predišli tej katastrofe, žeby sa im majonéza zrazila a nakoniec dolievajú horúcu vodu. Lebo tak povedala guru Julia.
Múdrejšie si už dávno našli recept na päťsekundovú majonézu u svojho obľúbenca pána Cuketku a tak to majú cobydup, bez kvapiek, bez úderov a rýchlejšie ako keby bežali do obchodu a späť.
Potom už je to jednoduché - všetko zmiešame dohromady, pridáme niektorú ďalšiu ingredienciu ak chceme. Naplácame do formičiek obľúbených tvarov, pečieme v predhriatej trúbe na 180° asi 30 minút alebo kým špáradlo zapichnuté do stredu nevylezie čisté.
A to už dupocú dolu schodmi všetci členovia rodiny, zobudení prekrásnou vôňou čerstvo upečených mafinov a rannej kávy a starostlivá mamička ich víta so šťastným úsmevom na perách a dokonale naservírovanými raňajkami. A malý synček nadšene vykrikuje - Mami, mami, poviem ti vtip, chceš? Sedia dva mafiny v trúbe a pečú sa...

Úsmev lipovej líšky

Podľa nadpisu to tak vyzerá, ale nie, ani divina, ani besnota sa dnes nebude podávať. Skrytý význam tejto šifry vie rozlúštiť len jeden človek na svete ( buď pozdravená, teta Veronika). Istý čas nášho života sme strávili spolu na materskej dovolenke, každá so svojím vlastným dojčaťom a krátili sme si ho počúvaním Concertina od Lenky Filipovej, alebo aj Miškom Dočolomanským na skle namaľovaným. Veronike vŕtalo v hlave, s čím sa to vlastne Jánošík lúči, keď spieva – Zbohom buď, lipová líška. A keď tu moja liptácka prostorekosť vyriekla vetu – Požič mi lyžku – razom bolo po záhadnosti. Samozrejme, skutočnosť môže byť aj taká, že Jánošík vo voľných chvíľach medzi prepadmi rád stružlikal, jednu ovečku opižlal viac, ako by sa patrilo a podoba s líškou bola zjavná, ale takto by sme sa k dnešnému meteníku nedometali.

Mňa kedys zvádzal svet mi hovoriac – meteník, ktorý doma ješ, ó jak je lichý. Človek musí vyskúšať všakovaké lakoty, aby tak, ako Országh, dospel k záveru: Môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá a moja odev, ktorej neviem ceny…

Odejte sa teda do meteníka:

Kvások si pripravíme z 2 dkg droždia, 2 dcl mlieka, štipka cukru. Keď sa droždie začne dvíhať, preklopíme ho do misy, kde máme pripravenú hladkú múku ( 20 dkg) s čajovou lyžkou soli a 5 dkg masla, pokrájaného na plátky. Premiešame, aby sa všetko spojilo a pridáme tri hrste kyslej kapusty, len veľmi mierne vyžmýkanej. Teraz potrebujeme naše znalosti o kysnutom ceste. Pridávame hladkú múku dovtedy, kým je cesto vláčne, ani riedke, ani husté. Vymastíme si plech bravčovou masťou a cesto naň rovnomerne rozotrieme. Zakryjeme čistou utierkou a necháme v teple a kľude podkysnúť, asi pol hodinku. Potom šup do rúry, na začiatok vyhriatej na 180°C. Keď sa chytí na ceste prvá kôrka, poukladáme naň plátky masla a teplotu znížime na 150°C. Meteník je hotový vtedy keď sa vrch zlatovie.
Ešte taká zvláštnosť. Na začiatku sa meteník tvári ako slušné kysnuté cesto, puchne. Kdesi v polovici procesu si to rozmyslí a klesne. Netreba však panikáriť. Keď ho vytiahneme z rúry, ešte horúci ho dobre ponatierame cesnakom a komu sa nelení, opraží drobné kocky slaninky a poleje ho touto polevou.
Dá sa jesť na raňajky s maslom a syrom, či šmirkásom (nápad á la liliana), dá sa jesť večer k vínu, dá sa jesť studený, či vytiahnutý z mikrovlnky a pritom je mužského rodu! Tu aj lipová líška bledne.
A frajerina na záver – u meteníka nemôže nik tvrdiť, že sme ho ukradli Rumunom, Maďarom, Poliakom, alebo iným –om. Takýto biedny a zároveň chutný pokrm sme mohli vymyslieť len my.

Liliana si dovoľuje hokejový update:
Ako pochutinu k hokejovým zápasom sme meteníka napiekli a použili sme aj zbytky údeného mäsa, čo nám od Veľkej noci zostali - hojne sme ním posypali povrch, jemne zatlačili, pri pečení sa pekne osmahlo. Okrem údeného sme priamo do cesta pridali aj jarné bylinky - čerstvú pažítku a perašínu trošku (petržlenová vňať pre všetkých bez liptovských koreňov).

Radovánky liptovskej ženičky

Ľudia na okolitých lúkach, ktorí sušili seno, stáli s hrabľami v rukách a rehotali sa ako šialení. My dve s kamoškou Ľubou na jednom bicykli, Ľuba pedálovala a pritom sa snažila zhodiť z nosiča vrecko so starým chlebom, ja som riadila a pritom vrieskala – „Hraj na tie nohy, lebo nás zožerú!“ Mali sme po jedenásť rokov, boli prázdniny a my sme išli Ľubinej babke zaniesť starý chlieb pre sliepky. Viezli sme sa pomedzi lúky a na jednej sa páslo také menšie stádo oviec, asi tucet. Zrejme zacítili chlieb, alebo čo a rozbehli sa za nami. Úspešne sme ich unavili a ušli im, aj náklad sme udržali, ale v tej hystérii sme prišli o poznanie, čo by taká ovca urobila, keby nás dobehla. O husi už svoje viem.


Z oviec teda fóbie nemám, ešte to, ale na tú spanilú jazdu spomínam, keď obdržím každoročne obligátnu výslužku zo zabíjačky, šunku. Nie takú tú varenú blbosť, čo predávajú nakrájanú na plátky v supermarkete, ale bravčový orech, nasolený , následne zaúdený a náležite vysušený. Zakaždým utriem slinu, hoci by som si tak rada odpidlikala kúštiček a niekde v kľude zjedla s čerstvým mäkkým chlebom, chrenom s jablkami a zapila pohárom Radegastu originál, no disciplína musí byť. Nemala ju jedna žena zo susedstva, kúpila si hriešne drahú salámu a chcela ju sama zjesť. Zamkla sa v špajzi, napučila sa salámou, ale nebolo jej dopriate, saláma jej zabehla a ona sa v tej zamknutej špajzi zadrhla. V duchu hesla – od čoho dochnú muchy, nemusím ja – šunku pekne skryjem. Do chlebového cesta.

Chlieb nepekávam bežne, no o to radšej. Keď sa mi podaril prvýkrát, pochytil ma ošiaľ a pekávala som ho dvakrát do týždňa, ale ako mi vravel starký – to ťa prejde, ako psa motor. A naozaj. Keď sa u nás pečie chlieb, dal by sa použiť podmaz – Radujme sa, veseľme sa, najeme sa zajtra mäsa.



Môj základný recept na chlieb znie:



1 kilo hladkej múky obyčajnej, nešpeciálnej
3 stredne veľké zemiaky uvarené v šupke
1 polievková lyžica rasce
3 polievkové lyžice octu
1 polievková lyžica soli
2 deci mlieka
1 kocka droždia – 2 deká, štipka cukru




Vo vlažnom mlieku osladenom štipkou cukru rozdrobíme droždie, keď sa podvihne, vylejeme ho do misy s múkou, postrúhanými varenými zemiakmi, rascou, octom a soľou. Vymiesime. Keď si myslíme, že už je vymiesené, miesime ešte desať minút, cesto musí voňať prísľubom chleba. Ak vám to nič nehovorí, je čas prestať jesť Knäckebroty. Necháme vykysnúť na teplom mieste, prikryté čistou utierkou.

Vykysnuté cesto rozvaľkáme na veľkosť šunky, ktorú chceme do tohoto cesta zabaliť. Na spojenie cesta môžeme použiť rozšľahané vajíčko a celý polotovar kladieme spojmi na plech. Keď chlebík chytí prvú kôrčičku, potierame ho vlažnou vodou, aby nepopraskal. Ja začínam piecť pri 180°C, postupne teplotu znižujem, dopekám pri 100°C.

Pečieme to zásadne neskoro večer, zatvorení v dobre vetranej kuchyni, inak nás spolubývajúci napadnú a budú požadovať ihneď koštovku. Tu je reálna hrozba „zarútenia sa“ – nevoľnosť od zhltania horúceho. Preto pod rúškom noci pripravíme, ráno zahviezdime. Podávame s chrenom s jablkami, naň nemám recept, robím to od oka – postrúhané jablká, chren, citrónová šťava, trochu cukru, trochu soli. Dľa chuti sa tomu vraví.

Pripomína vám to veľkonočné raňajky? Tak ovce v úvode splnili misiu.

Krehká pocta Ester Ralbovskej

Všetci máme svoje idoly. V najútlejšom detstve sú to rodičia – považujeme ich za neomylných a všetky ich skutky sú tie jediné najsprávnejšie. Potom prídu nové vzory: Pippi Dlhá Pančucha, Winnetou, Harry Potter či Miško z tretej bé. V puberte šialene milujeme Brada Pitta, Roberta Pattinsona alebo Martina Hubu. Prídu aj idoly podľa jednotlivých žánrov: Michael Jackson či Led Zeppelin, Sartre či Matkin. Niekde medzi pubertou a dospelosťou zistíme, že aj idoly sú len ľudia a teda nie sú dokonalí, ale robia chyby. A až keď urobíme zopár vlastných chýb, zistíme, že mýliť sa je ľudské. Odpustíme to vlastným rodičom, zmierime sa s nimi a idoly si vyberáme ako praví fajnšmekri – podľa vlastného vkusu a uváženia. Sú to ľudia, od ktorých sa môžeme čo-to priučiť a zároveň vieme, že aj oni sa môžu mýliť, tak ako každý, ale nevadí, berieme ich aj s tým. Stanú sa našimi priateľmi.

Ester Ralbovská je môj kuchynský guru. Dostala som od nej takú tú domácu základnú kuchynskú školu typu „keď sa nenaučíš piecť tú bábovku a pražiť rezne na nedeľu, nikdy ale nikdy sa nevydáš“, čo normálne dostáva doma každý od rodičov, ale mne sa ju úspešne podarilo preblicovať. Bohužiaľ. Preto som si celú pubertu myslela, že voda na špagety vrie už vtedy, keď sa v nej vytvoria prvé malé bublinky. A po incidente s flákotou mäsa hodenou do rozpáleného oleja na panvici, ktorá z nejakého dôvodu okamžite vzbĺkla a mäso sa spálilo na uhlík, som sa definitívne stala vegetariánkou. Toto pomerne dlhé obdobie bolo bohato podporované výskytom niekoľkých frajerov vegetariánov, ktorí zároveň aj radi varili. Dlho som sa vareniu vyslovene vyhýbala. Našťastie, dobrých priateľov na rozdiel od frajerov, do ktorých sa proste zaľúbite (aspoň tak sa to v mladosti javí), si človek môže vyberať sám. A tak mi jeden dobrý priateľ nakrájal raz na večeru kus mäsa na mikroskopické kúsky, aby som hneď nedostala mäsívny šok, a tým mi pomohol navrátiť sa z toho vegetariánskeho scestia. A začalo ma baviť aj varenie.
Ester Ralbovská ma naučila veľa dôležitých kuchynských vecí. Aké dobré je mať v kuchynskej zásuvke poruke kuchynské nožnice (naozaj, všimnite si to, keď ich nabudúce použijete). Aké dobré je používať naozajstné suroviny a nie rôzne náhrady, lebo – citujem Majsterku – „maslo neojebeš“. Že variť vôbec nemusí byť zložité - ba naopak často je to zábava, niekedy aj kolektívna, - a mnohé jednoduché veci sú najlepšie. Že keď sa naučíme niektoré základné postupy, je zábavné používať pri varení vlastnú fantáziu. A hlavne – že dobré jedlo si treba vychutnávať. Úplne ju vidím, ako sedí pri pekne prestretom stole a sústredene pri každom starostlivo vybranom súste slabučko pomľaskáva, aby dôkladne ocenila všetky chute.

Ester Ralbovská ma naučila piecť koláče z krehkého cesta. Dosť dlho ma držala táto krehkocestová mánia. Priateľov som zasypávala slanými a sladkými variáciami na danú tému. Kolegov som nechávala vychutnávať pórkovo-slaninkovú vôňu koláča zohrievaného v mikrovlnke na obed. Bola som neskonale fascinovaná jednoduchosťou a zároveň variabilnosťou tohto jedla a tiež možnosťou navymýšľať si nekonečné množstvo rôznych jeho chutí. Navyše je tu bonus – do cesta sa používa pivo a čo nepoužijem (to je väčšina) to dopíjam pri varení aj po ňom.
Na cesto potrebujeme: štvrť kila hladkej múky, jedno malé maslo (osminka), štipku soli, asi deci svetlého piva. Všetky ingrediencie vymiesime do hladkého cesta. Kto potrebuje podrobný návod, nech si prečíta priamo od Ester. Videla som už aj recepty s rôznymi obmenami týchto základných surovín – do sladkých koláčov sa môže pridať cukor, miesto piva 6 lyžíc studenej vody, miesto masla olivový olej a miesto piva biele víno – ale ja sa držím osvedčenej klasiky. Niektoré recepty odkladajú cesto na polhodinu do chladničky, niektoré zas nie. Keď mám čas tak to urobím, keď nemám, tak nie. Rozdiel som nevypozorovala, ale ak je niekto ochotný diskutovať na túto tému, rada si vypočujem rôzne názory. Cesto rozvaľkáme, vystelieme ním okrúhlu formu a predpečieme zaťažené fazuľou rozhodenou na papieri na pečenie, aby sa nevydulo, moja trúba si vyžaduje 20 minút.
Medzitým si pripravíme plnku. Tu nastáva čas na divoké fantazírovanie. Môžeme použiť čo máme najradšej a čo nás len napadne a zlepiť to vajíčkom a strúhaným syrom. Menej je vo väčšine prípadov viacej, takže je dobré použiť maximálne dve-tri hlavné chute. Napríklad: pór a slaninku, špenát s nivou, hríby (moja obľúbená kombinácia je s klobáskou), alebo rafinovanú nivu s hruškou. Vo väčšine prípadov je postup podobný – hlavné prísady zmiešame na panvici, po vychladnutí pridáme strúhaný syr a vajíčko. Preložíme na predpečené cesto (papier s fazuľou predtým odstránime) a pečieme ďalších 20-30 minút, podľa potreby. Sladké variácie koláča pripravujeme podobne. Do predpečeného cesta nahádžeme pocukrované jablká s hrozienkami, či vymiešame tvaroh s obľúbeným ovocím (nedávno som použila ríbezle a kontrast sladký tvaroh a kyselkavé ríbezle bol mimoriadne osviežujúci) alebo môžeme použiť extrémne makovú plnku (ja milujem mak a tak často pečiem v krehkom ceste tento extrémne makový koláč).

Ester Ralbovskej vďačím za mnoho. Niekedy mám pocit, že by som jej mala z každého napečeného koláča odovzdávať desiatok. Predstavujem si ju, ako ochutná a povie – to je ale veľmi dobrý koláčik. Človek môže snívať. A na niektorých s láskou pestovaných snoch je najkrajšie práve to, že sa nikdy nesplnia.