Pohanský cuketový koláč

Leto je čas, keď nestačíme rátať pozvánky na rôzne grilovačky, narodeninové oslavy, popíjacie sešlosti a iné záhradné slávnosti, nech už sa konajú pri akejkoľvek príležitosti či zámienke. A ak nás zrovna nikto nepozve, zorganizujeme si ju sami. Nedávno som dostala pozvánku na záhradné mojito a keď som odchádzala, kamarátka mi nabalila plné batohy záhradných prebytkov. A tak som doma mohla rozmýšľať, čo si len počnem s obrovskou cuketou. Z väčšej časti som urobila koláč podľa Ralbovskej. Ale ešte stále jej bolo dosť aj na ďalší koláč. A tak som si spomenula na cuketovo-bryndzový koláč, ktorý raz uverejnila kamarátka na facebooku. Je delikátny.
K jej pôvodnému receptu ja ešte pridávam slaninku, na ktorej cuketku podusím.
Recept uverejňujem v pôvodnom pôvabnom znení.

Jednoduchá záležitosť:
Bryndza (téglik z obchodu alebo identické množstvo cca 200g) vymiešam s trochou smotany na varenie/alebo šľahačkovej a s trochou posekanej petržlenovej vňate. Ja to robím ručne, ale dalo by sa aj ponorným mixérom.
Mladú cuketu (nie dvojkilový kyjak, ak sú malinké, tak dve) pokrájam v šupke na kúsky a podusím na olivovom oleji s cibuľkou do polomäkka (dokončí sa v rúre). Solím len trochu (bryndza je slaná), dám trošku čierneho korenia a čerstvý tymián. Kvôli farbe na špičku noža kurkumy.
V okrúhlej nízkej forme na koláč urobím z časti lístkového cesta spodnú vrstvu s vyhrnutými okrajmi. Na ňu dám vychladenú podusenú cuketu a zalejem bryndzou. Na to položím horný kruhový diel lístkového a spojím ten dekel s okrajmi na bokoch. Kto má na to nervy, nechá si navrch kus cesta na tú takú ozdobnú mriežku alebo iné výzdoby. Ja to len potriem vajíčkom a posypem bielym sezamom. dám do trúby na 30 min na 180 stupňov.
Podávam teplé, chutí to lepšie.

Verzia v krehkom ceste bez dekla, vhodná aj na rýchly pracovný obed.

Pavlovovej reflex

Je horúco ako v pekle, a tak nám opäť zostalo plno bielkov, lebo sme si narobili do mrazáka pravej zmrzliny zo žĺtkov. A cítime sa ako skapínajúca labuť. Tieto okolnosti by mohli byť spúšťačom Pavlovovej reflexu. Ale nie sú. K nemu sa dostaneme neskôr. Spúšťajú akurát tak Pavlovov reflex na niečo ľahké, dobré a pri čom nemusíme vypotiť ďalšie dodatočné litre potu pri sporáku, a to u nás, aj u hostí všelijakých letných grilovačiek a záhradných slávností.
A tak si s láskou spomenieme na Annu Pavlovovú. Bola to ruská baletka, ktorá sa na prelome minulého a predminulého storočia preslávila po celom svete, pretože svoje netypicky baletkovské telíčko s čudnými nohami, ktoré vraj vedeli zatancovať najlepšiu Umierajúcu labuť, sa nebála zobrať na svetové turné. Našťastie pre nás labužníkov dorazila aj do Austrálie a na Nový Zéland, kde pre ňu vymysleli špeciálny dezert. Nadýchaný a ľahký ako baletná suknička, sladký ako pohľad na primabalerínu a s čerešničkou či iným ovocím navrchu ako poriadny aplauz. Dodnes sa tam sporia, kde ho vymysleli prv, či v Austrálii alebo na Zélande, zdá sa, že vyhráva menší ostrov, ale nám to môže byť jedno, vymysleli to dobre a tak si ho napečieme. Nazvali ho Pavlova, prechyľovať ho nebudeme, v tomto teple nie je vhodná akákoľvek námaha, ešte by sa nám hlava zatočila. A on si to ani nezaslúži. Je to proste torta Pavlova.

Budeme na ňu potrebovať:
6 bielkov
šálku práškového cukru
vanilkový cukor
1 malú lyžičku vínového octu
1 lyžičku kukuričného škrobu
3 veľké lyžice kakaa
50 gramov vysokopercentnej čokolády, nasekanej
2 šľahačkové smotany
ovocie podľa chuti - jahody, maliny, lesné ovocie
(ak má niekto niečo proti čokoláde, neviem si takého predstaviť, môže kakao a čokoládu vynechať, dostane obyčajnú bielu Pavlovu)

Rúru predhrejeme na 130°C.
Bielky šľaháme kým nie sú nadýchané, potom postupne začneme pridávať cukor, po lyžiciach, a ďalej šľaháme až úplne dotuha. Vyšľahané máme vtedy, keď sa na ňom robia po vytiahnutí metličiek tuhé špičky. Či je úplne rozpustený cukor vyskúšame tak, že trošku snehu potrieme medzi prstami, mal by byť hladký, cukor by sme už nemali cítiť ako pieskovitú konzistenciu.
Stierkou zamiešame ocot. Kakao a škrob preosejeme a dôkladne stierkou zamiešame. Nakoniec opatrne primiešame nasekanú čokoládu.
Plech vyložíme papierom na pečenie, môžeme si naňho nakresliť kruh s priemerom asi 20 cm a do tohto kruhu rozotrieť sneh tak, aby sme vytvorili akoby misku s trošku vyššími okrajmi a nižším stredom. Uhladíme boky.
Poooomaaaalyyyy pečieme hodinu a štvrť až hodinu a pol až kým vonkajšie okraje nevyschnú. Vonkajšok by mal byť pevný, vnútri bude mäkšia, guru hovorí, že ako žužu. Vypneme trúbu a necháme pootvorené dvierka, nech sa dosuší, kým vychladne.
Vychladnutá vydrží niekoľko dní v uzatvorenej nádobe, v chlade a suchu, môžeme si pripraviť dopredu.
Tesne pred podávaním vyšľaháme šľahačku, napatláme na základ, posypeme ovocíčkom podľa výberu. Podávame hneď, šľahačka bielkový základ pomaly prevlhčí a prestane držať tvar. Obyčajne sa však zje skôr, ako by sa to mohlo stať.

Pri podávaní Pavlovy bol spozorovaný často sa vyskytujúci úkaz - nazvime ho Pavlovovej reflex. Deti sa nadšene a radostne smejú a tlieskajú ručičkami, ženy nešetria slovami chvály a nadšenia a dokonca aj muži, vrátane tých, ktorí sladké nemajú radi, zabručia čosi uznanlivé. A všetci chcú recept. Nech sa páči.

Kto neje olivy, nie je dobrý človek

Tvrdil to aspoň jeden môj bývalý frajer, s pomerne vážnym výrazom v tvári. Najprv nás tým názorom načisto ohromil, potom pobavil, hlavne keď neprestal s presviedčaním celej prítomnej spoločnosti, že je to naozaj tak. A trval na svojom, aj keď som sa ho opýtala, že či to, že mám rada iba zelené olivy, zo mňa robí iba napoly dobrého človeka. Keď tak nad tým rozmýšľam, možno sme sa preto rozišli, že nie som dobrá celým svojím srdcom. Alebo som neniesla olivovú ratolesť dostatočne trpezlivo. Ktovie.
Každopádne si však myslím, že olivy majú jednu z tých chutí, ku ktorej človek dospeje až časom, keď prestane hovoriť fuj na špenát, lebo už zabudne na skúsenosti zo školskej jedálne, a obľúbi si aj chuť plesnivého syra a pravého šampanského. Alebo sa ich proste musí naučiť milovať. Tak ako malý grécky chlapec z rodiny povojnových emigrantov v Československu, v českom filme Podzimní návrat, ktorému dedko Grék povedal, že ak nemiluje olivy, nie je správny Grék. A tak malý Stavros so slzami v očiach sedel za kuchynským stolom s plným veľkým pohárom olív a jedol ich, až kým mu nezachutili. Do rána to zvládol. A obľúbil si ich.
Možno je tu priestor na polepšenie pre nedobrých ľudí. Stačí byť dosť trpezlivý a prekonať odpor a náprava príde. Ak máte vo svojom okolí niekoho, koho by ste radi polepšili, skúste mu napiecť olivovú bublaninu. Alebo ju napečte len tak - ľuďom, ktorí majú nadhľad a obľubujú dobré vínko. Lebo k nemu sa hodí najviac.
Na olivový koláč potrebujeme:
80 gramov hladkej múky
1 konzervu sardiniek
2 vajíčka
250 ml mlieka
100 gramov nahrubo postrúhaného syra, kvalitného
350 gramov olív

Pri nákupe olív dávame pozor na gramáž na konzervách - sú tam dva údaje - jeden s nálevom jeden bez. Aby sme sa nedobehli a nemali olív do koláča málo. Je to trapas, môžete mi veriť.
Môžeme zakúpiť aj olivy rôzne - podľa toho, ktoré máme najradšej a pomiešať zelené a čierne, prípadne rôzne náplne, pekne to vyzerá. Radšej treba kupovať v skle alebo plechovke, sú kvalitnejšie. Pred použitím dôkladne premyjeme pod vodou, aby koláč nebol príliš slaný.
Rúru prehrejeme na 200°C. Menší plech vymažeme, alebo vyložíme papierom na pečenie. Rozsypeme naň olivy. Sardinky aj s olejom z nálevu, vajíčka, mlieko a múku pomixujeme ponorným mixérom, prisypeme strúhaný syr. Cesto nalejeme na rozložené olivy na plech. Pečieme asi 30-40 minút alebo kým je zapichnuté špáradlo čisté.


Najlepšie sa konzumuje pokrájaný na malé kúsky, podávaný k dobrému vínku. Ušetríme za špáradlá, ktorými by si inak návštevníci museli napichovať olivy z nálevu.
Uvidíte, na akého dobrého človeka vyrastiete v očiach celej spoločnosti. A ak aj nie celého človeka, minimálne na dobrú kuchárku.

(foodstyling and photos by Elenka :)

Trhnite si po cisársky

Cisárovná Sisi sedela pri rodinnej c. a k. tabuli so svojím c. a k. manželom a hlavou jej vírili chmúrne myšlienky. Ako obyčajne. Vrecká už mala plné jedla, čo schovávala zo stola, obrúsok sa nadúval od poschovávaných nezjedených prepelíc a holúbät. Už zase určite pribrala, je si celkom istá, že ráno si nahmatala rastúcu pneumatiku na boku a uvidela začínajúcu celulitídu na ľavom stehne. A to ešte neservírovali dezert. Božínku, už to nesú, vyzerá to nechutne tučné. Vypražené na masle. A ten krém navrchu, samý tučný tvaroh. Toto nemôžem jesť.
Znechutene odstrčila tanier s dezertom.
C. a k. manžel ju pozoroval po celý čas s rastúcou neľúbosťou. Keď však odmietla aj dezert, konečne vybuchol: "Also! Lassen Sie mich sehen, was für ein Schmarrn unser Küchenchef hat gekocht!" A milú prekrásne prepečenú palacinku roztrhal vidličkou na márne kúsky. Tento Kaiserschmarrn už bol potom dobrý len pre služobníctvo. A to sa veru zalizovalo až za ušami.
Na to, že Sisi údajne trpela anorexiou a strážila si svoju líniu sa s jej menom spája vcelku veľké množstvo dezertov. Nuž ale tvrdí to Wikipedia a tá je vraj dôveryhodnejšia ako Encyklopedia Britannica. Kto tomu neverí, môže si trhnúť. Po cisársky.

Kto si trhnúť nechce, mohol by aj oľutovať, lebo cisársky trhanec môžu byť skutočne luxusné víkendové raňajky alebo nedeľný popoludňajší dezert. Na štyri potrhané vytunované palacinky potrebujeme:
2 vajíčka
štipka soli
250 ml mlieka
150 gr polohrubej múky
lyžica nasekanej mäty alebo medovky
šťava a kôra z polovice citróna
2-3 lyžice cukru, najlepšie trstinového
500 gr marhúľ, alebo iného ovocia, ja som použila kombináciu marhúľ a čerešní
100 ml vody alebo aromatickejšieho sladšieho vína (tramín, muškát)
50-100 g masla
cukor na pocukrenie, vyšľahaný tvaroh, mascarpone, kyslá smotana alebo šľahačka na podávanie
Najprv si pripravíme ovocie: marhule nakrájané na polovice a vykôstkované zahrievame s 2-3 lyžicami cukru, podľa kyslosti ovocia, až do rozpustenia cukru a kým zmäknú a pustia šťavu. Podľa potreby podlejeme vodou či vínom. Dochutíme citrónovou šťavou a cukrom.
Vyšľaháme tuhý sneh z bielkov. Žĺtky prešľaháme so štipkou soli a mliekom. Postupne prisýpame múku, prihodíme nasekanú mätu či medovku a citrónovú kôru. (Mäta je môj osobný nedávny objav, robí v ceste veľmi dobrú chuť). Opatrne zapracujeme vyšľahaný sneh.
Na rozpálenej panvici rozpustíme trochu masla. Lyžicou rozotrieme časť cesta (asi štvrtinu, z uvedeného množstva vyjdú zhruba 4 trhance), upečieme z jednej strany, otočíme, nevadí keď sa potrhá, len čo drží pokope, potrháme ju ešte viac vidličkou (Ak máme teflónovú panvicu, najlepšie drevenou alebo plastovou, tou čo nám darovala kamarátka pred 15 rokmi a v živote sme ju doteraz nepotrebovali, to je dôkaz že nič netreba vyhadzovať a všetko sa raz zíde). Keď sú kúsky pekne opečené, vyberieme na tanier. Podávame s pripraveným ovocíčkom aj so šťavou, ozdobíme lístkami mäty, prihodíme kôpku tvarohu či inej smotanovej dobroty.

Komu chabzda nevonia, nemôže byť z Liptova

Neviem, ako vám, ale mne sa v poslednej dobe zrýchľuje tento život svinským tempom. Tak napríklad - ja mám v hlave ešte stále pondelok, no všetci ma presviedčajú, že ona je už streda, ja si pamätám, že jahody u nás dozrievali až keď sme mali vysvedčenia v rukách, teraz je už po nich, pivónie kvitli až okolo Cyrila a Metoda, veď som ich nosila na hroby a včera som sa dívala, aké sú už opršané, čučoriedky dozrievali na Prašivej až v auguste, ja už každú chvíľu popri ceste vyzerám cigánskych dílerov s ich "dekúpite?"

Osobitnou kapitolou je chabzda. Po slovensky baza čierna, no na Liptove je to raz a navždy chabzda. Každý rok sme z kvetov robili sirup a sušili na čaj v zime. Má neopakovateľnú chuť a vôňu, v kombinácii s citrónom je osviežujúci a ako som zistila, keď ho chcete kúpiť, je pekne drahý. Bez sirupu z chabzdy by sa naša starká nepohla s fruštikom do poľa, ba kieho. Mala v sebe vnútorný kalendár, presne vedela, kedy nás má poslať do doliny, aby sme jej natrhali za vrece. Úprimne sa priznám, že mne, ako samostatne hospodáriacej gazdinej, sa podarilo vymáknuť kvitnúcu chabzdu len raz. Buď som prišla skoro, alebo, čo bolo častejšie, neskoro. Ako tento rok. A z tej čírej nemohúcnosti som sa rozhodla aspoň ten recept s vami zdieľať a takto sa trochu pobičovať. Na sirup z chabzdy potrebujeme 40 kvetov, ktoré zalejeme 4 litrami studenej vody, pridáme umyté, na kolieska nakrájané 4 citróny a 5 dkg kyseliny citrónovej, dobre premiešame a necháme 24 hodín stáť. Po uplynutí doby macerácie precedíme cez gázu, alebo veľmi jemné sitko, pridáme 4 kilá kryštálového cukru a povaríme 4-5 minút. Do fliaš lejeme ešte teplý sirup, hneď zátkujeme.

Liptov je taký. Chudobný, jednoduchý, tradicionalistický, novoty sa prijímajú veľmi ťažko a s obavami. Neplatí to však pre šumivý nápoj, ktorého som na hodoch v Trnave-Modranke vypila také množstvo, že mi to hostiteľka dodnes príležitostne vykrikuje, hoci odvtedy uplynulo už 20 rokov. Že ona si u nás odpila také isté (ak nie väčšie) množstvo ríbezliaka, o tom čuší.

Na šumivý nápoj si pripravíme 7 litrov prevarenej, chladnej vody, pridáme 10 chabzdových kvetov, 80 dkg kryštálového cukru a 20 dkg cukru upáleného na karamel, 3 dkg kyseliny citrónovej a 1 citrón pokrájaný na kolieska. Premiešame a necháme stáť 48 hodín na slnečnom mieste. Odstáte sťahujeme do fliaš a zátkujeme. Tento nápoj ešte vo fľašiach zvykne svoj šumivý prívlastok dohnať k dokonalosti, takže sa môžete opíjať delikátne a do triezva.

No aby som dodala tomuto rastlinnému receptu aj pridanú hodnotu, takto pekne sa vyjadrujú o chabzde bylinkári: Droga z kvetov obsahuje množstvo užitočných a zdraviu prospešných látok, ako glykozidy, silicu, flavonoidy (pomáhajú krvnému obehu, chránia cievy, liečia zápaly) alebo triesloviny (tiež taníny, chránia pokožku pred infekciami, pomáhajú pri zápaloch) atď.

Jemné biele kvietky bazy dodávajú čaju krásnu kvetinovú a mierne citrónovú chuť. Takýto odvar posobí upokojujúco a potopudne. Pije sa pri nachladnutiach, kataroch, sennej nádche (s užívaním je potrebné začať začiatkom roka). V kozmetike sa sú na umývanie uhrovitej pleti, ako prísada do kupeľov a pleťových masiek.

Ej veru, vedeli tí naši, od čoho muchy dochnú, len niektorým mali nechať aj ten svoj vnútorný kalendár. A možno mi raz vyskočí v telefóne pripomienka "CHABZDA". Okolo februára, počítam.

Fandíme zdravo, chutne, hospodárne

Tak sa našim chlapcom, aj s reprezentačným, aj keď načisto nereprezentatívnym trénerom, raz zadarilo, a to priam svetovo. Ničtozato, že po ďalšom zápase už pravdepodobne budeme baliť kufre domov, ani to nám nezabráni fandiť odušu spasenú a tráviť takmer všetok voľný a veľké kusy pracovného času sledovaním zelenej trávy, futbalu tej hry a toho míče kulatého, veci zákernej.
Nič proti tomu nemám, každý má nejaké svoje záľuby. Aj keď mne futbal nehovorí absolútne nič, neskutočne ma nudí, pretože sa mi zdá nekonečne dlho, kým všetkých dvadsať ľudí (alebo aspoň niektorí) prebehne z jednej strany ihriska na druhú. A nehovorte mi nič o šmírovaní lýtok a zadkov sličných futbalistov, prosímvás, koľkokrát počas toho nekonečne dlhého zápasu ich ukážu tak zblízka, aby si to človek mohol poriadne obzrieť.
Ak už si mám vybrať sledovanie nejakého športu, tak si radšej pozriem hokej. Dvadsať minút sa dá zniesť ďaleko ľahšie ako tridsať, a to aj s prerušovaním, ktoré to na tú polhodinu predĺži, je to oveľa dynamickejšia hra, s častými striedaniami, človek sa nenudí, stále sa niečo deje - keď sa zrovna nehrá, tak sa aspoň pobijú. Dokonca som chodievala fandiť aj na miestny štadión, nesmierne ma zabávala tá dusná atmosféra, v ktorej sa testosterón dal krájať, človek sa bohovsky uvoľnil pokrikovaním neslušných nadávok na súpera a keby sa nezahrial fandením, predávali tam čaj s rumom. A navyše v miestnom bufete piekli jednu z najlepších klobások, akú som kedy jedla.
Na futbalové majstrovstvá sa však vôbec nesťažujem. Naopak - už dávno som nemala toľko voľného času na všetky svoje obľúbené činnosti, ktoré domáci futbalový fanúšik nezdieľa. Človek má kopu voľných večerov na dámske posedenia s klábosením a pohárom vínka, dočíta si všetky zameškané knihy a časopisy a pár šťastných minút môže venovať aj novým kreatívnym receptom, pri ktorých sa zabaví a ešte si šplhne u domáceho fanúšika a jeho tímu pasívnych futbalových povzbudzovačov. Do tejto kategórie môžeme smelo zaradiť aj futbalovú pizzu.
Pizzové cesto môžeme zakúpiť hotové alebo ho pripraviť doma. Nedávno som našla recept a nesmierne ma prekvapilo aké to je jednoduché. Potrebujeme na to:
pol kocky droždia (alebo jedno vrecúško sušeného droždia)
lyžičku cukru a asi deci mlieka na kvások
500 gramov polohrubej múky
5 lyžíc olivového oleja
1 lyžička soli
300 ml. vlažnej vody
Z uvedeného množstva vyjdú cca 4 veľké pizze, ak vám stačia dve pizze (jedna pre fanúšika, jedna pre vás), zmenšite dávky múky na 300 gramov, 2 lyžice oleja a 150 ml vody.
Z droždia, cukru a mierne zohriateho mlieka zarobíme kvások a necháme vykysnúť. Tajomstvo úspechu pri kvásku spočíva v tom, že nepoužijeme suroviny z chladničky, ale droždie by malo mať izbovú teplotu a mlieko môže byť mierne zohriate - ale nie horúce. Kvasniciam sa páči pekne v teplučku. V zime nechávam kvások aj cesto kysnúť na radiátore, tak to robili všetky ženy u nás v rodine, musí to byť správne. V lete nájdem iné teplé miesto. Podkysnutý kvások primiešame k preosiatej múke, zamiešame olivový olej, posolíme a postupne pridávame vodu - tiež by mala byť minimálne vlažná, nie studená (ani vriaca). Cesto rukou dôkladne zamiesime a necháme vykysnúť na teplom mieste.
Bojkovia, lenivci a zaneprázdnené matky vybalia pizzové cesto z obchodného balenia (môžeme použiť aj lístkové alebo krehké cesto).
Cesto z väčšej dávky (500 g múky) rozdelíme nožom na polovicu, jednu polovicu ešte na väčšiu a menšiu časť - futbalovú pizzu urobíme z väčšej časti, aby sa nám tam zmestili obe futbalové mužstvá a nachovali sme všetkých fanúšikov, z menšej časti si urobíme nejakú skvelú pizzu pre seba. Druhú polovicu rozdelíme na dve rovnaké časti - teda celkovo budeme mať štyri pizze. Ak sme robili cesto z menšej dávky (300 g múky), platí rozdelenie na väčšiu a menšiu časť.
Základ na pizzu:
Keďže vyznávame Naozajské Potraviny, nebudeme na pizzu mazať kečup, ale urobíme na ňu parádny paradajkový základ: na troche oleja popražíme malú cibuľu a 2 strúčiky pretlačeného cesnaku, prilejeme 400 gramovú konzervu krájaných paradajok, 50 ml červeného vína, dochutíme oreganom, štipkou cukru, dosolíme a podľa chuti môžeme pridať aj chilli. Povaríme do zhustnutia, malo by to mať takú konzistenciu, aby sa to dalo rozotrieť na pizzu ale nepremočilo to cesto.
Na futbalovú pizzu budeme ďalej potrebovať:
pol kila špenátu - mrazeného alebo živého, 200 gramov nivy, 1 čabajskú klobásku, mozarellu, cherry paradajky, balenie zelených a čiernych olív, 300 gramov kvalitného syra, ja som použila Gorovec zo Zvolenskej Slatiny (s množstvom surovín počítame radšej veľkým ako malým, aby nám zostalo na ďalšie pizze).
Ak máme čerstvý špenát (väčšina ľudí asi používa mrazený, ale ja mám úchylku, že s radosťou nakupujem domáci špenát na trhu), umyjeme ho, podusíme na troche oleja, môžeme pridať aj cesnak. Keď zavädne a odparí sa voda, pridáme namrvenú nivu a necháme rozpustiť. Necháme povariť, aby sa odparila voda, ak je vody príliš, pridáme lyžičku škrobovej múčky.
Rúru rozohrejeme na 250°C a necháme v nej aj plechy, ktoré budeme používať, aby boli zohriate tiež.
Medzitým si nakrájame futbalové mančafty - čeri paradajky na polovice, mozarellu na primerané kúsky, klobásku na kolieska, zelené olivy na polovice. Časť syra postrúhame na jemnom strúhadle, aby sme naznačili deliace čiary na ihrisku a bránky (syr sa pri pečení rozpil, mohol by sa použiť aj tavený ale ja mám proti nemu vážne ideové, chuťové a kvalitatívne námietky, takže som jeho použitie zásadne zavrhla).
Cesto rozvaľkáme na tak tenko ako dokážeme (ale aby sa zmestilo na plech), prenesieme ho na papier na pečenie, ktorý sme si odstrihli podľa veľkosti plechu (obložená pizza sa na plech prenáša hodne ťažko). Rozotrieme paradajkový základ, na to rozotrieme špenátovú trávu zelenú, nakreslíme syrové čiary a bránky, rozmiestnime mančafty. Nezabudneme ani na rozhodcov (tri čierne olivy) - dvaja postranní a jeden hlavný.
Z rozohriatej rúry vyberieme predhriaty plech - tým že sme ho zohriali, pizza bude lepšie upečená do chrumkava. Upečieme na 250°C, trvá to cca 10-12 minút.

Ďalšie možné kombinácie na pizzu sú (nepochybujem, že každý má svoju obľúbenú, ale niektoré klasické):
Margarita: paradajkový základ, mozarella, pokvapkať olivovým olejom, dochutiť bazalkou a soľou.
Paradajkový základ plus: paprika a saláma; pršut a rukola (rukolu pridať až po upečení); olivy, kapary a sardely; slanina, mozarella a bazalka; hríby (a klobáska); špenát, slanina a feta.
Kombinácií je nepreberné množstvo.

Testovací tím fanúšikov futbalovú pizzu zlikvidoval do posledného hráča a spieval na ňu chválospevy, ktorým sa nevyrovná ani najhlasnejšia vuvuzela. A ja som zatiaľ mala pokojný večer s listovaním časopisu Apetít. Lebo ja fandím zdravo (neničím si nervy sledovaním zápasov), chutne (sebe som si urobila pizzu so zvyškami pečeného kuraťa od nedele, olivami, paradajkou a syrom) a hospodárne (šetrím si sily a nadšenie na činnosti, ktoré považujem za dôležitejšie a zábavnejšie).

Fandíme aj hokeju:
Tak som vyššie napísala, že hokej ma baví viac ako fucik a toho sa aj držím. Preto som sa pokúsila k napínavému derby Slovensko-Česko upiecť hokejovú pizzu. Možno nie je tak dizajnovo vydarená ako futbalová, ale zato chutí dobre.

Za základ som si v naivnej predstave, že syr je biely a bielym zostane aj po upečení vybrala pizzu quattro formaggi - pizzu so štyrmi druhmi syra. Čiary na ľade som len jemne naznačila, červené nakladanou kápiou (ktorá sa ale v priebehu pečenia poposúvala), na modré som usporiadala ťažký brainstorming medzi priateľmi na Facebooku, ale žiadna z dobrých rád typu modré lentilky, čučoriedky či modrá špargľa podľa receptu Bridget Jonesovej sa mi na pizzu nehodila. Modré potravinárske farbivo som použiť odmietla. Nakoniec som sa rozhodla pre syr s modrou plesňou. Levická Niva je modrá málo, zakúpila som kvalitnejší plesnivý syr a orezala som z neho len najplesnivejšie okraje, ktoré som nakrájala na tenké pásiky. Zbytok išiel do ďalšej - špenátovo nivovej pizze.
Štyri syry som použila: Volovec a Kaškaval zo Zvolenskej Slatiny (dostať v syrových obchodíkoch, napríklad na trhu), Goudu a Mozarellu. Prvé tri som nahrubo nastrúhala a nasypala na štvrtiny pizze, posledný som nakrájala na kolieska a rozložila na poslednú štvrtinu. Pod to išiel samozrejme paradajkový základ.
Jeden tím je zložený zo zelených oliv zabalených v sušenej šunke (typ jamon serrano z teska), druhý z čeri paradajky a kolieska čabajky položených jedna na druhej. Čierne olivy sú rozhodcovia, dúfam že nikto neočakáva, že budem na ne kresliť biele pásiky.
Komu to hokejový ľad nepripomína, nech použije fantáziu, alebo nech to jednoducho požuje, dnes večer to určite budeme potrebovať.

Jahodová škola života

Zdá sa aj vám tento spôsob leta dosť nešťastný? Prvý letný deň za nami a Medard vytrvalo plní plán svojej štyridsaťdnice na stopäťdesiat percent. Pripomína mi to letá, ktoré som strávila vo Veľkej Británii. Jedno z nich zberom jahôd na farme kdesi pri waleských hraniciach. Bolo to krátko po Nežnej, prvá polovica 90. rokov. Za sebou som mala aj šťastné detstvo, aj načisto popletený tínedžerský vek (nehovorím o puberte, tá sa ešte o čosi pretiahla). Bola to moja prvá cesta za hranice, aj za hranice všedných dní. Tvrdá práca pod jarmom prehnitého kapitalistu na jeho jahodovom poli na mňa zapôsobila tak silno, že zo mňa vypadol nasledujúci text (áno, oči vás neklamú, je to napísané na písacom stroji):
Všimnite si hlavne ten ostrý sociálno-kritický podtón namierený ako osteň proti vykorisťovateľom úbohých poľných robotníkov. Veru, sociálne cítenie som mala odjakživa rozvinuté, hlavne keď panská knuta dopadala na môj zohnutý chrbát a odreté kolená.
Každopádne, bola to veľmi poučná skúsenosť. Naučila ma vážiť si ľudí, ktorí sa dokážu uživiť prácou svojich rúk. Čo-to som sa podučila aj o hodnote peňazí, tých ťažko zarobených. A po lete som svinským krokom utekala naspäť domov drať vysokoškolské lavice.
Ťažko zarobené peniaze som potom investovala do cestovania - mesiac sme sa poflakovali po celej Veľkej Británii, vyliezli sme na najvyšší kopec Walesu - Snowdon, navštívili mesto s najdlhším názvom na svete Llanfairpwllgwyngyllgogerychwyrndrobwllllantysilio-gogogoch, múzeum Beatles a Cavern Club kde kedysi hrávali (medzitým ho zbúrali a zas postavili) v Liverpoole, nádherný národný park Lake District, Edinburgh, lochnesskú príšeru a krásne škótske hory a nakoniec sme strávili pár dní v Londýne. Bol to môj prvý stret s veľkým svetom, úplne odlišným od toho, čo som dovtedy poznala v socialistickej a tesne posoc vlasti. Ľudia sa mi zdali takí neuveriteľne slobodní a istí si svojou slobodou. Odvtedy som si ju začala skutočne vážiť.

Ale jahody som niekoľko rokov nemohla ani cítiť. Našťastie, ten čas je už preč. Jahodovú sezónu si vychutnávam naplno. Napríklad minulý víkend sa niesol v znamení jahodovo-čokoládového koláča. Koncepciou sa trochu podobá na makovo-jahodový zázrak (dolu ochutená piškóta, hore krém s jahodami), aj keď kombinácia jahody-čokoláda nemá v sebe toľko zázračnosti, ale zato je klasická a osvedčená. Čokolády je v ňom hojne - tmavej aj bielej.
Okrem pol kila jahôd budeme ešte potrebovať:
Na cesto:
3 vajíčka
3 lyžice cukru
3 lyžice polohrubej múky
1 lyžica preosiateho kakaa, kvalitného
70 g rozpustenej vysokopercentnej tmavej čokolády
2 lyžičky kypriaceho prášku do pečiva
Na potretie cesta:
- jahodový džem
- lyžicu ovocného likéru alebo tuzemského rumu
Plnka:
200 g mascarpone alebo neochuteného nátierkového masla, napríklad z Bánoviec
200 ml mäkkého tvarohu
200 ml vyšľahanej smotany na šľahanie
150 g cukru
100 g rozpustenej kvalitnej bielej čokolády

Rúru rozohrejeme na 180°C.
Tmavú čokoládu rozpustíme vo vodnom kúpeli, môžeme k nej priliať aj 50 ml šľahačkovej smotany, ktorá nám zostane z krému, budeme mať chutný ganache. Celé vajíčka vyšľaháme s cukrom. Pridáme polohrubú múku s kypriacim práškom, kakao, rozpustenú čokoládu a spolu premiešame. Cesto dáme na plech vyložený papierom na pečenie (ja som použila okrúhlu tortovú formu) a vo vyhriatej rúre upečieme - cca 15-20 minút.
Medzitým si pripravíme džem s rumom (alebo likérom, ak chcete). Džem zohrejeme na miernom plameni, aby bol tekutejší, odstavíme a primiešame rum alebo likér. Umyjeme a pokrájame jahody.
Vychladnuté cesto vyberieme z plechu, papier odstránime a vrátime ho späť na plech. Potom ho potrieme rumovým lekvárom a uložíme naň pokrájané jahody.
Pripravíme si plnku: Rozpustíme bielu čokoládu vo vodnom kúpeli. Mascarpone alebo nátierkové maslo vymiešame s práškovým cukrom a tvarohom. Primiešame roztopenú bielu čokoládu. Ušľaháme šľahačku. Uistíme sa, že zmes nie je teplá od roztopenej čokolády, po vychladnutí zamiešame šľahačku.
Plnku rovnomerne rozotrieme na jahody. Koláč odložíme do chladničky na pár hodín. Po stuhnutí pokrájame a ozdobíme nakrájanými jahodami.

Keď sa jahodová sezóna pominie, môžeme ho upiecť aj s iným letným ovocím - malinami, čučoriedkami, hádam aj broskyne by sa hodili. Fantázii a chuťovým orgiám sa medze nekladú.