Fandíme zdravo, chutne, hospodárne

Tak sa našim chlapcom, aj s reprezentačným, aj keď načisto nereprezentatívnym trénerom, raz zadarilo, a to priam svetovo. Ničtozato, že po ďalšom zápase už pravdepodobne budeme baliť kufre domov, ani to nám nezabráni fandiť odušu spasenú a tráviť takmer všetok voľný a veľké kusy pracovného času sledovaním zelenej trávy, futbalu tej hry a toho míče kulatého, veci zákernej.
Nič proti tomu nemám, každý má nejaké svoje záľuby. Aj keď mne futbal nehovorí absolútne nič, neskutočne ma nudí, pretože sa mi zdá nekonečne dlho, kým všetkých dvadsať ľudí (alebo aspoň niektorí) prebehne z jednej strany ihriska na druhú. A nehovorte mi nič o šmírovaní lýtok a zadkov sličných futbalistov, prosímvás, koľkokrát počas toho nekonečne dlhého zápasu ich ukážu tak zblízka, aby si to človek mohol poriadne obzrieť.
Ak už si mám vybrať sledovanie nejakého športu, tak si radšej pozriem hokej. Dvadsať minút sa dá zniesť ďaleko ľahšie ako tridsať, a to aj s prerušovaním, ktoré to na tú polhodinu predĺži, je to oveľa dynamickejšia hra, s častými striedaniami, človek sa nenudí, stále sa niečo deje - keď sa zrovna nehrá, tak sa aspoň pobijú. Dokonca som chodievala fandiť aj na miestny štadión, nesmierne ma zabávala tá dusná atmosféra, v ktorej sa testosterón dal krájať, človek sa bohovsky uvoľnil pokrikovaním neslušných nadávok na súpera a keby sa nezahrial fandením, predávali tam čaj s rumom. A navyše v miestnom bufete piekli jednu z najlepších klobások, akú som kedy jedla.
Na futbalové majstrovstvá sa však vôbec nesťažujem. Naopak - už dávno som nemala toľko voľného času na všetky svoje obľúbené činnosti, ktoré domáci futbalový fanúšik nezdieľa. Človek má kopu voľných večerov na dámske posedenia s klábosením a pohárom vínka, dočíta si všetky zameškané knihy a časopisy a pár šťastných minút môže venovať aj novým kreatívnym receptom, pri ktorých sa zabaví a ešte si šplhne u domáceho fanúšika a jeho tímu pasívnych futbalových povzbudzovačov. Do tejto kategórie môžeme smelo zaradiť aj futbalovú pizzu.
Pizzové cesto môžeme zakúpiť hotové alebo ho pripraviť doma. Nedávno som našla recept a nesmierne ma prekvapilo aké to je jednoduché. Potrebujeme na to:
pol kocky droždia (alebo jedno vrecúško sušeného droždia)
lyžičku cukru a asi deci mlieka na kvások
500 gramov polohrubej múky
5 lyžíc olivového oleja
1 lyžička soli
300 ml. vlažnej vody
Z uvedeného množstva vyjdú cca 4 veľké pizze, ak vám stačia dve pizze (jedna pre fanúšika, jedna pre vás), zmenšite dávky múky na 300 gramov, 2 lyžice oleja a 150 ml vody.
Z droždia, cukru a mierne zohriateho mlieka zarobíme kvások a necháme vykysnúť. Tajomstvo úspechu pri kvásku spočíva v tom, že nepoužijeme suroviny z chladničky, ale droždie by malo mať izbovú teplotu a mlieko môže byť mierne zohriate - ale nie horúce. Kvasniciam sa páči pekne v teplučku. V zime nechávam kvások aj cesto kysnúť na radiátore, tak to robili všetky ženy u nás v rodine, musí to byť správne. V lete nájdem iné teplé miesto. Podkysnutý kvások primiešame k preosiatej múke, zamiešame olivový olej, posolíme a postupne pridávame vodu - tiež by mala byť minimálne vlažná, nie studená (ani vriaca). Cesto rukou dôkladne zamiesime a necháme vykysnúť na teplom mieste.
Bojkovia, lenivci a zaneprázdnené matky vybalia pizzové cesto z obchodného balenia (môžeme použiť aj lístkové alebo krehké cesto).
Cesto z väčšej dávky (500 g múky) rozdelíme nožom na polovicu, jednu polovicu ešte na väčšiu a menšiu časť - futbalovú pizzu urobíme z väčšej časti, aby sa nám tam zmestili obe futbalové mužstvá a nachovali sme všetkých fanúšikov, z menšej časti si urobíme nejakú skvelú pizzu pre seba. Druhú polovicu rozdelíme na dve rovnaké časti - teda celkovo budeme mať štyri pizze. Ak sme robili cesto z menšej dávky (300 g múky), platí rozdelenie na väčšiu a menšiu časť.
Základ na pizzu:
Keďže vyznávame Naozajské Potraviny, nebudeme na pizzu mazať kečup, ale urobíme na ňu parádny paradajkový základ: na troche oleja popražíme malú cibuľu a 2 strúčiky pretlačeného cesnaku, prilejeme 400 gramovú konzervu krájaných paradajok, 50 ml červeného vína, dochutíme oreganom, štipkou cukru, dosolíme a podľa chuti môžeme pridať aj chilli. Povaríme do zhustnutia, malo by to mať takú konzistenciu, aby sa to dalo rozotrieť na pizzu ale nepremočilo to cesto.
Na futbalovú pizzu budeme ďalej potrebovať:
pol kila špenátu - mrazeného alebo živého, 200 gramov nivy, 1 čabajskú klobásku, mozarellu, cherry paradajky, balenie zelených a čiernych olív, 300 gramov kvalitného syra, ja som použila Gorovec zo Zvolenskej Slatiny (s množstvom surovín počítame radšej veľkým ako malým, aby nám zostalo na ďalšie pizze).
Ak máme čerstvý špenát (väčšina ľudí asi používa mrazený, ale ja mám úchylku, že s radosťou nakupujem domáci špenát na trhu), umyjeme ho, podusíme na troche oleja, môžeme pridať aj cesnak. Keď zavädne a odparí sa voda, pridáme namrvenú nivu a necháme rozpustiť. Necháme povariť, aby sa odparila voda, ak je vody príliš, pridáme lyžičku škrobovej múčky.
Rúru rozohrejeme na 250°C a necháme v nej aj plechy, ktoré budeme používať, aby boli zohriate tiež.
Medzitým si nakrájame futbalové mančafty - čeri paradajky na polovice, mozarellu na primerané kúsky, klobásku na kolieska, zelené olivy na polovice. Časť syra postrúhame na jemnom strúhadle, aby sme naznačili deliace čiary na ihrisku a bránky (syr sa pri pečení rozpil, mohol by sa použiť aj tavený ale ja mám proti nemu vážne ideové, chuťové a kvalitatívne námietky, takže som jeho použitie zásadne zavrhla).
Cesto rozvaľkáme na tak tenko ako dokážeme (ale aby sa zmestilo na plech), prenesieme ho na papier na pečenie, ktorý sme si odstrihli podľa veľkosti plechu (obložená pizza sa na plech prenáša hodne ťažko). Rozotrieme paradajkový základ, na to rozotrieme špenátovú trávu zelenú, nakreslíme syrové čiary a bránky, rozmiestnime mančafty. Nezabudneme ani na rozhodcov (tri čierne olivy) - dvaja postranní a jeden hlavný.
Z rozohriatej rúry vyberieme predhriaty plech - tým že sme ho zohriali, pizza bude lepšie upečená do chrumkava. Upečieme na 250°C, trvá to cca 10-12 minút.

Ďalšie možné kombinácie na pizzu sú (nepochybujem, že každý má svoju obľúbenú, ale niektoré klasické):
Margarita: paradajkový základ, mozarella, pokvapkať olivovým olejom, dochutiť bazalkou a soľou.
Paradajkový základ plus: paprika a saláma; pršut a rukola (rukolu pridať až po upečení); olivy, kapary a sardely; slanina, mozarella a bazalka; hríby (a klobáska); špenát, slanina a feta.
Kombinácií je nepreberné množstvo.

Testovací tím fanúšikov futbalovú pizzu zlikvidoval do posledného hráča a spieval na ňu chválospevy, ktorým sa nevyrovná ani najhlasnejšia vuvuzela. A ja som zatiaľ mala pokojný večer s listovaním časopisu Apetít. Lebo ja fandím zdravo (neničím si nervy sledovaním zápasov), chutne (sebe som si urobila pizzu so zvyškami pečeného kuraťa od nedele, olivami, paradajkou a syrom) a hospodárne (šetrím si sily a nadšenie na činnosti, ktoré považujem za dôležitejšie a zábavnejšie).

Fandíme aj hokeju:
Tak som vyššie napísala, že hokej ma baví viac ako fucik a toho sa aj držím. Preto som sa pokúsila k napínavému derby Slovensko-Česko upiecť hokejovú pizzu. Možno nie je tak dizajnovo vydarená ako futbalová, ale zato chutí dobre.

Za základ som si v naivnej predstave, že syr je biely a bielym zostane aj po upečení vybrala pizzu quattro formaggi - pizzu so štyrmi druhmi syra. Čiary na ľade som len jemne naznačila, červené nakladanou kápiou (ktorá sa ale v priebehu pečenia poposúvala), na modré som usporiadala ťažký brainstorming medzi priateľmi na Facebooku, ale žiadna z dobrých rád typu modré lentilky, čučoriedky či modrá špargľa podľa receptu Bridget Jonesovej sa mi na pizzu nehodila. Modré potravinárske farbivo som použiť odmietla. Nakoniec som sa rozhodla pre syr s modrou plesňou. Levická Niva je modrá málo, zakúpila som kvalitnejší plesnivý syr a orezala som z neho len najplesnivejšie okraje, ktoré som nakrájala na tenké pásiky. Zbytok išiel do ďalšej - špenátovo nivovej pizze.
Štyri syry som použila: Volovec a Kaškaval zo Zvolenskej Slatiny (dostať v syrových obchodíkoch, napríklad na trhu), Goudu a Mozarellu. Prvé tri som nahrubo nastrúhala a nasypala na štvrtiny pizze, posledný som nakrájala na kolieska a rozložila na poslednú štvrtinu. Pod to išiel samozrejme paradajkový základ.
Jeden tím je zložený zo zelených oliv zabalených v sušenej šunke (typ jamon serrano z teska), druhý z čeri paradajky a kolieska čabajky položených jedna na druhej. Čierne olivy sú rozhodcovia, dúfam že nikto neočakáva, že budem na ne kresliť biele pásiky.
Komu to hokejový ľad nepripomína, nech použije fantáziu, alebo nech to jednoducho požuje, dnes večer to určite budeme potrebovať.