Divočina

Malo by platiť, že ak si vezmem muža, ktorý už nemá mamu, tak nebudem mať svokru. Riťpaľovu. Svokry sú bytosti, ktoré strážia svojich synátorov aj zo záhrobia a vizitujú cez svoje vyslankyne. V mojom prípade to je teta Anna, rodná sestra mojej nebohej svokry. Má sice vlastných dvoch synov, ale záhadným tretím okom stíha pozorovať, či synovec vyje blahom a či ja vijem rodinné hniezdo podľa ustálených noriem. Jej návštevy sú sice vždy ohlásené, o to pokoj, ale dôkladné. Čím viac by sa človek bránil a vyhováral, tým horšie pre neho, takže deň pred nájazdom relaxujem čítaním nápisov na balíčkoch v našej mrazničke. Nápisy vyrába môj muž, neraz musím rozšifrovávať napríklad – „Ruža, do tehooo“ ( to je bravčové pliecko, bývame vedľa futbalového štadióna, ergo futbalisti sú pre neho prasce), alebo „Divočina, drahá, divočina, ten deň som mal modré pod očima“ (to je diviak, guľatý balíček, ako stvorený pre obklad na monokle) a iné. Bez toho, že by som niečo chcela naznačovať, siahla som po diviakovi.

Keď rock´n roll, tak poriadny, urobila som z diviačika polcentimetrové plátky, nasolila, nakorenila čiernym mletým korením a rozdrveným jalovcom. Ošúpala som štyri velké cibule, nakrájala na kolieska, vystlala nimi pekáč a poliala olejom. Potom som roztlačila celú hlávku cesnaku a plátky mäsa som ním dobre z oboch strán ponatierala a pokládla úhľadne na pripravenú cibuľu. Dala som piecť. Po polhodinke som podliala červeným vínom, dzigla som tam asi tri deci. A potom som tou šťavou mäso poctivo polievala, aby nevyschol, mohol by si to niekto brať osobne. Chvíľu som uvažovala, že ako prílohu budem podávať hrnčekové knedle od Ester, ale chvíľa rýchlo pominula a veruže som radšej siahla po osvedčených pečených zemiakoch s rascou, lebo reku, načo ženu hneď v úvode vyplašiť. Veď najhoršia smrť je vraj z vyplašenia. Zato nad brusnicami som neuvažovala ani sekundu, tie k tomuto jedlu neodpárateľne patria.

Teta Anna popapala, aj hlavičkou pokývala, o myčke sa poinformovala, a keď som jej prezradila, že umývam riad pokrikom – Hilfe! Alebo ktokoľvek iný! – a synovia si strihnú, ktorý to dnes spláchne, veľavravne sa pozrela na svojho synovca a prehlásila – Nnnno dobre, hádam pôjdem.

Neviem, aké závery boli u tety Anny z tejto selanky prijaté. Ale jej nevesty sa so mnou odvtedy veľmi o varení nebavia.