Úsmev lipovej líšky

Podľa nadpisu to tak vyzerá, ale nie, ani divina, ani besnota sa dnes nebude podávať. Skrytý význam tejto šifry vie rozlúštiť len jeden človek na svete ( buď pozdravená, teta Veronika). Istý čas nášho života sme strávili spolu na materskej dovolenke, každá so svojím vlastným dojčaťom a krátili sme si ho počúvaním Concertina od Lenky Filipovej, alebo aj Miškom Dočolomanským na skle namaľovaným. Veronike vŕtalo v hlave, s čím sa to vlastne Jánošík lúči, keď spieva – Zbohom buď, lipová líška. A keď tu moja liptácka prostorekosť vyriekla vetu – Požič mi lyžku – razom bolo po záhadnosti. Samozrejme, skutočnosť môže byť aj taká, že Jánošík vo voľných chvíľach medzi prepadmi rád stružlikal, jednu ovečku opižlal viac, ako by sa patrilo a podoba s líškou bola zjavná, ale takto by sme sa k dnešnému meteníku nedometali.

Mňa kedys zvádzal svet mi hovoriac – meteník, ktorý doma ješ, ó jak je lichý. Človek musí vyskúšať všakovaké lakoty, aby tak, ako Országh, dospel k záveru: Môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá a moja odev, ktorej neviem ceny…

Odejte sa teda do meteníka:

Kvások si pripravíme z 2 dkg droždia, 2 dcl mlieka, štipka cukru. Keď sa droždie začne dvíhať, preklopíme ho do misy, kde máme pripravenú hladkú múku ( 20 dkg) s čajovou lyžkou soli a 5 dkg masla, pokrájaného na plátky. Premiešame, aby sa všetko spojilo a pridáme tri hrste kyslej kapusty, len veľmi mierne vyžmýkanej. Teraz potrebujeme naše znalosti o kysnutom ceste. Pridávame hladkú múku dovtedy, kým je cesto vláčne, ani riedke, ani husté. Vymastíme si plech bravčovou masťou a cesto naň rovnomerne rozotrieme. Zakryjeme čistou utierkou a necháme v teple a kľude podkysnúť, asi pol hodinku. Potom šup do rúry, na začiatok vyhriatej na 180°C. Keď sa chytí na ceste prvá kôrka, poukladáme naň plátky masla a teplotu znížime na 150°C. Meteník je hotový vtedy keď sa vrch zlatovie.
Ešte taká zvláštnosť. Na začiatku sa meteník tvári ako slušné kysnuté cesto, puchne. Kdesi v polovici procesu si to rozmyslí a klesne. Netreba však panikáriť. Keď ho vytiahneme z rúry, ešte horúci ho dobre ponatierame cesnakom a komu sa nelení, opraží drobné kocky slaninky a poleje ho touto polevou.
Dá sa jesť na raňajky s maslom a syrom, či šmirkásom (nápad á la liliana), dá sa jesť večer k vínu, dá sa jesť studený, či vytiahnutý z mikrovlnky a pritom je mužského rodu! Tu aj lipová líška bledne.
A frajerina na záver – u meteníka nemôže nik tvrdiť, že sme ho ukradli Rumunom, Maďarom, Poliakom, alebo iným –om. Takýto biedny a zároveň chutný pokrm sme mohli vymyslieť len my.

Liliana si dovoľuje hokejový update:
Ako pochutinu k hokejovým zápasom sme meteníka napiekli a použili sme aj zbytky údeného mäsa, čo nám od Veľkej noci zostali - hojne sme ním posypali povrch, jemne zatlačili, pri pečení sa pekne osmahlo. Okrem údeného sme priamo do cesta pridali aj jarné bylinky - čerstvú pažítku a perašínu trošku (petržlenová vňať pre všetkých bez liptovských koreňov).